Diskusia na tému historickej presnosti Koruny v britských médiách pripomenula nedávnu petíciu popredných českých intelektuálov, brániacich meno Václava Havla, ktorého obraz je podľa ich názoru vo filme Havel nepríjemne a nelichotivo skreslený.
Čo sa o významnej osobnosti smie povedať a aký obraz jej patrí raz a navždy? Spory o to, čo všetko je pravda a nič než pravda a čo si môžeme o velikánoch a okamihoch histórie vymýšľať, môžu skončiť pri otázke, či vo chvíli, keď kráľovná matka napäto čakala, až zazvoní telefón a princ Charles oznámi, že požiadal Dianu o ruku, prebehla po koberci myš.
F ako Fikcia
Prvá desaťdielna séria britského seriálu Koruna, produkovaná spoločnosťou Netflix, odštartovala v roku 2016, štvrtá séria sa vysielala práve teraz. Britský minister kultúry o seriáli povedal, že je to skvelé dielo, ale obáva sa, že predovšetkým mladší diváci, ktorí zobrazované udalosti nezažili, nepochopia, kedy ide o fikciu a kedy o historické fakty.
Komentátor Guardianu Simon Jenkins dokonca tvorcov seriálu obvinil z falšovania histórie, čo je podľa neho rovnako nebezpečné ako fake news. Žiada, aby v pravom rohu na obrazovke bolo umiestnené písmeno F ako Fikcia.
Je presvedčený, že nemôže existovať jedna pravda pre historikov a novinárov a druhá pre umelecké spracovanie. Naopak Charlotte Higginsová z Guardianu si myslí, že minister je tak trochu mimo reality, keď divákovi adresuje takéto upozornenia.
Seriál zobrazuje päťdesiat rokov vlády kráľovnej Alžbety II., život jej rodiny a súčasne aj politické turbulencie a premeny impéria pod jej vládou. Pre všetkých priaznivcov aj odporcov koruny a monarchie (a nie je ich v Británii málo) je seriál najpríťažlivejší vtedy, keď odhaľuje rodinné a vzťahové drámy, ukryté za múrmi paláca.
Trailer k štvrtej sérii si pozrite vo videu:
Tanec na tenkom ľade
Tie boli vždy predmetom špekulácií a počas života Lady Di aj predmetom ostrej kritiky verejnosti. Spracovať súkromie takto vysoko postavených osobností je však súčasne tanec na veľmi tenkom ľade a vyžaduje od tvorcov značnú zodpovednosť pri znázorňovaní interných a intímnych vecí.
Tými sú napríklad rozhovory v spálňach paláca. Každému divákovi by malo byť jasné, aká vysoká "emočná daň" sa za ochranu koruny a monarchie platí. Podľa herečky Heleny Bonham Carterovej, ktorá hrá vo štvrtej sérii kráľovninu sestru Margaret, majú tvorcovia priam morálnu zodpovednosť otvorene divákom priznať, že ide o drámu a nie o dokument.
Kritika sa zniesla aj na faktické nepresnosti, napríklad, že je kráľovná zle oblečená na slávnosť Trooping the Colour (ceremoniál, ktorý uskutočňujú pluky britskej armády a armády Commonwealthu) pri príležitosti oslavy jej narodenín alebo že to princovi Charlesovi s chytaním rýb vôbec nejde.
Výhrady, ktoré sa týkajú jednotlivých členov rodiny, ich však hravo prevalcujú. Vo štvrtej sérii ide predovšetkým o princa Charlesa, jeho vzťah a neskôr aj manželstvo s Dianou Spencerovou.
A keďže si štvrtá séria kliesni cestu komplikovanými 70. a 80. rokmi, vstupuje na scénu aj Margaret Thatcherová, jej rodinné vzťahy, neskôr triumfálne víťazstvo v boji o Falklandy a nakoniec tvrdý pád.
Nikto sa za múrmi paláca ku kráľovskej rodine nedostal bližšie ako korešpondentka Jenniffer Bondová, ktorá o paláci písala tridsať rokov. V podcaste Guardianu uviedla, že ani ona nemala prístup k členom rodiny v takej miere ako si verejnosť myslela.
Napríklad s kráľovnou sa nikdy neocitla sama. Vždy spolupracovala so sekretármi a "ladies" a bolo veľmi ťažké dozvedieť sa pravdu. Nie všetko, čo sa v seriáli odohráva, je presne podľa skutočnosti, ale Bondová vie rozlíšiť "žánre" a chápe, že bolo nutné niektoré situácie dramatizovať.
Že je to z polovice pravda a z polovice fikcia, jej však nebráni v tom, aby seriál milovala, koniec koncov to bol jej život.
Podobnosti
Kráľovská rodina brala vždy médiá a novinárov ako nutné zlo, s ktorým sa musí žiť. Obraz koruny z pohľadu ich tlačového hovorcu a novinárov BBC bol málokedy totožný. Extrémne zložitý vzťah mala Bondová s princeznou Annou, sestrou Charlesa, ktorá tlač nenávidela.
V seriáli nazýva novinárov bastardmi a jej portrét je podľa korešpondentky pravdivý. Veľmi žiarlila na Dianu a Bondovej vyčítala, že ich neustále porovnáva. Bondová s obomi podnikla cestu do Afriky a rozdiel bol podľa nej markantný.
Napríklad Anna si nezložila rukavice, keď sa stretávala s ľuďmi v nemocniciach, oproti tomu Diana chorých objímala. Raz vraj Anna Diane povedala, že ak sa k nej Bondová priblíži, zastrelí ju, čomu sa korešpondentka srdečne zasmiala.
Na rozdiel od Anny je obraz princa Charlesa značne skreslený. Zo seriálu nevychádza príliš dobre. Ako permanentne ukrivdeného a chladne pomstychtivého ho Bondová nepoznala.
Ale ako to mohlo ísť dokopy? On miloval Debussyho, Diana Dire Straits, on miloval Škótsko a lov, ona život v Londýne a podobne. O Charlesovom vzťahu ku Camille Parker Bowlesovej ani nehovoriac.
V každom skreslení je kus pravdy
Podľa korešpondentky je prehnaná aj scéna, v ktorej kráľovná požiada svojho sekretára, aby jej zorganizoval stretnutie, de facto brífing, s každým z jej detí a spísal jej, aké majú záujmy a koníčky, aby nevyzerala, že sa o ne nezaujíma.
Niečo také by vraj kráľovná neurobila, ale súčasne priznáva, že kráľovná bola taká zamestnaná, že sa určité stretnutia museli náležite plánovať a že si členovia rodiny, aj keď boli všetci v paláci, písali listy. Teraz už zrejme mailom alebo textom.
V každom skreslení zostane kus pravdy. Všetky výhrady padajú na hlavu Petra Morgana, scenáristu a producenta celého obdivuhodného diela. Hoci je to zákazka pre televíziu, ročne pracuje na desiatich takmer hodinových filmoch, čo ako priznáva, je mimoriadne náročné.
Priznáva, že každá séria má rozpočet 50 miliónov libier. Morgan je presvedčený o tom, že existuje aj akási "dohoda s divákom", a teda že divák chápe, že faktografické nepresnosti sú nevyhnutné.
Napríklad z dôvodu zhustenia príbehu sa nejaká udalosť nestala tam alebo vtedy, ako to napísal, ale vždy má pravdivé jadro. Dôkladné rešerše sú pre scenáristu zásadné. "Niekedy sa musíte vzdať faktickej presnosti, ale nikdy sa nesmiete vzdať pravdy."
Morgan má špecifický vzťah k médiám, vyhýba sa im. Nechce, aby o ňom niekto niečo vedel, hoci má na konte množstvo oceňovaných hier a scenárov a mohol by byť "celebritou".
Podľa neho by si spisovatelia, ktorí sa objavujú príliš často v televíznych reláciách, mali dať pozor na to, aby sa nestali súčasťou establishmentu. Pretože establishment zabíja umeleckú kreativitu.
História nie je minulosť
Morgan sa nepovažuje tak celkom za Brita, nakoľko jeho otec bol nemecký Žid a matka poľská katolíčka. Možno preto nemá zábrany písať o mocných mužoch a ženách Anglicka. Zásadná bola pre neho prednáška BBC, v rámci ktorej spisovateľka historických románov Hilary Mantelová publiku povedala, že história nie je minulosť, ale metóda.
Metóda, ktorú si ľudstvo vyvinulo preto, aby si dokázalo svoju neznalosť minulosti nejako zorganizovať. História je záznamom toho, čo z nej zostalo. Spisovateľ si potom môže predstavovať všetky tie biele miesta. A tie sú nevyhnutne "zasypané aj odpadkami".
O práci scenáristu sa vyjadril aj princ Charles. Pri jednom stretnutí Morganovi s patričnou obradnosťou a závanom bonmotu povedal, že je "naklonený tomu si myslieť, že najdôležitejšie nie je to, čo v príbehu zostane, ale to, čo sa z neho vypustí".
Morgan považuje práve Charlesa za jednu z postáv, voči ktorej cítite súčasne sympatie aj kritický odstup, čo je pravdepodobne bežne rozšírený vzťah ľudí k monarchii.
"Ako inštitúcia je neobhájiteľná. Napriek tomu je taká smiešna, že sa neubránite tomu, že vám je tých ľudí aj trochu ľúto." Morgan chápe, prečo by niektorí Angličania chceli, aby už táto inštitúcia zmizla. Ale súčasne je celkom hrdý na to, že stále ešte trvá.