Bol tu ten problém s fotografiou.
S fotografiami sú vždy nejaké problémy. Mala byť na veľkom bilborde. Skupinový portrét politikov koaličných strán. Úsmevy, perfektné účesy, farebne zladené obleky a kostýmy v mäkkom, prívetivom svetle. Stelesnenie veľkej budúcnosti a prosperity krajiny.
Už pri skenovaní sa grafikovi nepáčila šedá škvrna na stene za idylickým výjavom. Vyzeralo to ako tieň, ale keď sa k snímke vrátil, škvrna sa zmenila na kontúry muža vo flanelovej košeli, ktorý zamyslene pozeral do objektívu fotoaparátu, zatiaľ čo veselé postavy v popredí boli zamestnané žmurkaním, podávaním si rúk a nenútenými rozhovormi.
Postava svietila čoraz jasnejšie. Grafik okamžite telefonoval account mangerovi, a potom spolu krútili hlavami nad touto záhadou, neskôr aj v spoločnosti niekoľkých expertov na softvér, a ešte neskoršie aj copywriterov a artdirectora, ktorý pomaly, ale iste strácal spoločenskú vážnosť a prestíž, pretože muž vo flanelovej košeli skrášľoval všetky fotografie a diapozitívy, čo v ten deň spravili. A aj tie vyretušované sa znovu vracali do pôvodného stavu. Na negatíve postava nebola, ibaže keď spravili ďalšiu fotografiu, muž sa zjavoval zas a zas.
Na digitálnych snímkach sa v pozadí mihalo zvláštne vlnenie. Ktosi prekvapene poznamenal, že to vyzerá, ako keby sa niečo liahlo z vajíčka. A bolo to naozaj tak. O pár sekúnd sa všetci znovu pozerali do neznámej tváre zarasteného muža.
Politikov pozvali znovu. A opäť. A zas. A vždy znova za nimi stál ten muž vo flanelovej košeli ako magický uzol na vreckovke.
A nikto nevedel, prečo.
Krištof kráčal do svojej búdky, trochu shakespearovsky zhrbený, pod pazuchou scenár ozdobený niekoľkými fľakmi od kávy. V ruke držal rozheganý stojan na noty s nápisom NEBRAŤ! Mieril k svojej stoličke. Vždy si prial mať prácu, na ktorú netreba toho veľa -- žiadne zbytočné plány, diagramy, nástroje a mechanizmy -- len trochu miesta a výhľad na javisko. A fľašu vincentky. Aby nestratil hlas.
Divadelný ruch mal vždy rád. Najmä ten hodinu pred predstavením. Pobiehanie a posledné úpravy kostýmov. Líčenie. Polohlasné opakovanie replík. Smiech... Minul inšpicientku, ktorá modulovaným altom niečo hovorila do mikrofónu. Kedysi chcela byť herečkou, ale nakoniec sa všetko zvrtlo inak. Takto vyzerá dôchodok tanečníc. Keď majú tridsaťsedem, skončia a potom sa pre ne začína ďalší život. Povahou mu pripomínali mačky a zvyčajne sa na tieto zvieratá aj podobali. Nevedel, prečo, možno to bola iba profesionálna deformácia.
Hlas z reproduktorov práve s prehnanou trpezlivosťou vysvetľoval, prečo je nutné, aby si diváci za každú cenu vypli mobilné telefóny a usadili sa do hľadiska. Krištof schádzal po schodoch dolu. Ešte medzi konštrukciou zábradlia zachytil pohľad hrdzavovlasej herečky Rostovovej -- bol to taký jej rituál, pozrieť sa naňho. Keď Krištof pohľad opätoval, znamenalo to, že všetko dobre dopadne. Urobí správne kroky, povie patričné slová, nepomýli sa, nebude mať okno... Usmiala sa a zakývala mu dvoma prstami.
Sadol si do drevenej mušle obrátenej chrbtom k divákom a na chvíľu mal pocit, že je zvláštnou perlou, čo čaká v lastúre na svoj okamih. Ešte zapálil slabé svetlo a pohľad mu, tak ako vždy, padol na ukazovák. Pošúchal si ho palcom. Nič. Nezmazateľne sa na ňom usadila čerň z textov. Nasliníte, prevrátite stranu, a potom bežíte po vetách dolu. Krištof sa nikdy nepozeral na písmená, bolo by to naozaj zbytočné. Texty vedel naspamäť. Nekonečným opakovaním na skúškach a čítačkách mu tak akosi prirodzene samy vhupli do hlavy. Ovládal kritické miesta každého z hercov. Musel sa naučiť šepkať tak, aby to isté uši počuli a isté nie. Bolo to zakaždým osobné. Veľmi osobné.
Vždy pred novou hrou si bol v sklade vyzdvihnúť ceruzku, gumu, zmizík a farebné fixky. Aby sa v scenári vyznal, text každého herca si značil inou farbou. Slabé miesta -- tam, kde postava zabúdala -- boli ozdobené veľkými výkričníkmi. Nové veci dopisoval krasopisnými verzálami, prebytočné zas zatieral bielym opravným lakom. Jeho šepkársky scenár bol na konci pozoruhodným umeleckým dielom, prekypoval farbami a dalo sa z neho vystopovať, ako sa od prvých čítačiek až po generálku vyvíjala a menila celá hra.
Hudba náhle stíchla. Všade sa rozprestrela tma.
Zazneli prvé tóny. Opona nehlučne vystúpila hore.
Z tmy sa ozval hlas:
"Kde si?"
"Tu."
"Kde, tu?"
"Tu!
"Nevidím ťa!"
"Ani ja teba..."
"Dobre, ale... Prečo je tma?"
"Neviem. Zrazu len zhasli svetlá a..."
"To je tvoja ruka?"
"Mhm..."
"Príjemné..."
Pomaly sa rozžiarilo svetlo.
"To si ty?!"
"Prečo? Čakala si niekoho iného?"
Krištof mlčal. Keď hovorila žena, pozeral sa na ňu, keď muž, tak naňho. Začiatok hry Sedem nesmrteľných hriechov bol vždy problematický. V rýchlom slede krátkych viet sa dalo ľahko stratiť. Ale herci videli Krištofa sedieť na svojom mieste, takže boli pokojní. Aj keby počas celého predstavenia mlčal, na ich dobrý pocit by to nemalo žiaden vplyv. Šepkár je vždy z dvoch tretín skôr talizmanom pre šťastie.
"Nie, nečakala, ale... Keď som ťa videla pred chvíľou, zdal si sa mi úplne iný!"
"Iný?"
"Vyzeral si ako dieťa."
"Hej, medzitým som trocha vyrástol. Trocha."
Krištof sa musel naučiť počúvať, zachytiť rytmus hry a spád dialógov. Ako zložitú symfóniu. Telom sa mu rozlievalo príjemné teplo. Pripadal si ako dirigent, čo s pôžitkom študuje orchestrálnu partitúru a zreteľne si vychutnáva súhru nástrojov. Musel sa stíšiť tak, aby sa zdalo, že neznie, a napriek tomu zostával pre niekoľko osôb počuteľný.
Už na základnej škole sa šepkanie stalo jeho vášňou. Učenie mu veľmi nešlo, vždy však rád sedával hneď v prvej lavici.
Skúšali ste si už niekedy vyzuť topánku zubami? Pobozkali ste si lakeť? Napľuli ste si už aspoň raz do ucha? Áno? Tak potom si iste viete vzdialene predstaviť, aké je ťažké učiteľku matematiky, ktorá je od svojich osemnástich rokov šťastne vydatá za pravouhlý trojuholník a ktorej život je večná rovnica o štyroch neznámych, vyviesť z miery priamo uprostred prednášky o rozkošiach odmocňovania.
Že opakovanie je matkou múdrosti, to Krištof vedel, ale aké dôležité je pri našepkávaní, na to prišiel až v onen veľký deň. Podľa istej teórie -- keď sa príliš dlho pozeráte na jeden predmet, postupne stratí svoje kontúry aj súvislosti. Ak sa priveľmi sústredíte na jedno číslo, stane sa s ním čosi veľmi podobné. Zrazu prestane mať akýkoľvek význam.
V ten deň slečna Hitlerová -- táto prezývka jej prischla vďaka niektorým nezameniteľným povahovým črtám -- ráno vstala svieža a dobre naladená. Len tak pre rozcvičku vyrátala zopár exponenciálnych rovníc a s upokojujúcim vedomím, že svet sú len čísla, nič viac, vstúpila do triedy. Hneď spakruky rozdala niekoľko pätoriek a potom zastala pred tabuľou. Cítila sa šťastná. Kriedou, ktorá sa dnes akosi hladšie kĺzala, načrtla dlhú a zložitú rovnicu. A začala vyvolávať žiakov, jedného po druhom. Žiaden z nich s príkladom nevedel ani pohnúť.
V triede bolo dusno, nikto ani nehlesol. Do zápisníka slečny Hitlerovej opäť pribudli ďalšie čísla. Krátkymi štekavými povelmi posielala nehodných späť na svoje miesta. Krištof vydesene sledoval, že sa jej pohľad postupne blíži k nemu ako plamienok na zápalnej šnúre dynamitu. Jeho spolusediaci vstal a po pár sekundách sa vrátil. Krištof sa zhlboka nadýchol a zavrel oči. Chvíľu sa nič neozývalo.
Rafinovanosť svojho mučenia slečna Hitlerová prepracovala naozaj do detailov. Teraz náhle predstierala zhovievavosť, obrátila sa k tabuli a začala rovnicu rátať sama. Polovica triedy si vydýchla. Ale Krištof jediný tušil, že po prvej abstraktnej spleti čísiel a znamienok príde s veľkou pravdepodobnosťou druhá. A on bude hneď na rane.
Rátanie išlo slečne Hitlerovej od ruky. Aby umocnila celkový dojem, efektne odmocnila zlomok v čitateli a chystala sa napísať čiastkový výsledok. Kdesi hlboko v záhyboch mozgovej kôry, v tme pod neforemnou lebkou, jej zrazu ako červená kontrolka zasvietilo číslo 2.
"Dva... dva...!" pohyboval takmer nepočuteľne perami Krištof.
Dva.
Ovládla svoju ruku a nenapísala ho. Zrátala čísla v menovateli a znovu ju posadlo nutkanie. Tentoraz to nevydržala. Na čelo jej vystúpili veľké kropaje potu a začali sa jej triasť ruky. Jedna z nich napísala kostrbatú dvojku, ale druhá ešte vzdorovala a natiahla sa zúrivo za vlhkou špongiou.
"Dva... dva...!" ozýval sa nástojčivo hlas hlboko v jej hlave.
Šmahom ruky zmazala neodbytné číslo. V triede zašumelo. Uvoľnila si hráškovú šatku, ktorú stále nosila na krku -- jej farba sa postupne menila, tak ako dozrieva hrach -- pôvodne, pred rokmi, bola zelená, potom postupne žltla a hnedla, a teraz nadobudla špinavobéžový odtieň. Slečna Hitlerová otvorila dokorán okno, aby sa mohla nadýchnuť čerstvého vzduchu.
Nabrala odvahu. V napätej atmosfére prešla krokom povrazochodkyne na visutej hrazde naspäť. Pozbierala všetky algebraické sily. Nevzdávala sa.
Na tabuli sa v rýchlom slede začali kopiť rôzne čísla. Riešenie bolo na dosah. Slečna Hitlerová cítila, ako znovu rastie a jej ruky pevneli. Prudko a víťazoslávne dýchala.
Ešte posledné kroky, posledné rovná sa...
A vtedy prišiel definitívny zdrvujúci úder. Nechcela tomu uveriť, len bez slova stála nad číslom, ktoré jej vyšlo, z ruky jej vypadla krieda a rozbila sa na hnedom linoleu. Slečna Hitlerová sa nehýbala. Z ľavého kútika úst jej začala tiecť dlhá slina a dopadla na vyziabnuté plece. Výsledok bol... 2.
Slovom: dva.
Narýchlo privolaný psychiater už len konštatoval ťažké rozdvojenie osobnosti slečny Hitlerovej. A odvtedy ju už nikto nevidel.
V druhej časti príbehu sa dozviete, ktorá kniha sa stala pre Krištofa bibliou, zoznámite sa s jeho excentrickou matkou a spolu s ním budete pátrať, kde leží tajomná predajňa KOMU-SHOP.