BELIZE: Zítra vás vezmou dolu na ozařování sarkomu, a vy si to nebudete přát, protože ozařování ničí T-lymfocity, těch vy už teď nemáte právě nazbyt. Takže doktorovi řeknete, že pěkně děkujete, ať si to ozařování nechá. Nebude vás chtít poslouchat. Přesvědčte ho. Jinak vás zabije.
ROY: Jseš jenom blbej ošetřovatel. Proč bych mněl poslouchat tebe, a ne svýho študovanýho doktora, drahýho bílýho protestantského doktora?
BELIZE: Protože není teplej. Já jo.
Keď na začiatku deväťdesiatich rokov prvýkrát uzrela svetlo divadelných dosiek šokujúca hra amerického "gaya" Tonyho Kushnera Anjeli v Amerike, otriasla niektorými konzervatívnejšími západnými spoločnosťami, ako je napríklad Írsko, tak, že ju cenzúra okamžite stiahla a zakázala. V tých časoch bolo Slovensko na úplne inom stupni spoločenského a kultúrneho vývoja a nejaký škandálik o zobrazení problematiky novodobej choroby hriešnych, aidsu, na divadelnej scéne ho veľmi netrápilo. Slovenská divadelná tradícia, odchovaná na síce skvelej, ale predsa nerôznorodej ruskej hre, si tak okrem spoločenského, sociálneho a ekonomického deficitu voči západným krajinám prehĺbila aj kultúrny deficit. Ten divadelný dobieha Július Gajdoš zbierkou divadelných teórií a analýz Postmoderné podoby divadla (Větrné mlýny, Brno 2001).
Ide o sedem samostatných kapitol, kde je výber autorov a ich hier v podstate náhodný a spojený hlavne postmodernou originalitou postkoloniálneho divadla. Kniha sa začína typicky bezšťavnatým teoretickým traktátom o zákonitom vývoji postmodernizmu ako vzbury a rozvratu všeobecne zažitého a akceptovaného. Ten potom nahradia živšie medailóniky najvýznamnejších postmodernistických autorov a ich hier, začínajúcich síce na vedľajších divadelných scénach (tzv. off-broadway), ale získavajúcich si čoraz väčší rešpekt v celom svete. Medzi najzaujímavejšie patrí kapitola venovaná u nás nie veľmi známemu anglickému spisovateľovi Stevenovi Berkoffovi (Východ, Grék, Dekadencia) a jeho básnickej škole obscénnych udalostí (Les: ...v squashovom klube/práve dohral/celý spotený v sprche/nevinný a krotký/ v prúde vody nikto nič nevidí a ja nenápadne hodím tarantulu do jeho spodkov /osuší sa/ oblečie a okamžite zajačí/ niečo má v rozkroku ako kúsky skla/ pretože na tarantulin hryz je svinský pohľad). Nemenej zaujímavá je aj kapitola o nezanedbateľnom vplyve politicky silných feministických hier na rozvoj divadla vo všeobecnosti. Medzi ne patrí napríklad svetoznáma hra Caryl Churchill Top Girls (Špičkové ženy) alebo "high-tech" divadlo korčúl, husiel, diapozitív a rozpúšťajúceho sa ľadu Laurie Anderson. Kapitole venovanej hrám o AIDS patrí aj rozbor už spomínanej kontroverznej hry Anjeli v Amerike. Tony Kushner za svoj portrét outsiderov z radov židov, homosexuálov, mormónov a infikovaných vírusom HIV získal Pulitzerovu cenu a dve najvýznamnejšie americké divadelné ocenenia -- Tony Awards. Július Gajdoš (zatiaľ) aspoň uznanie za nové priblíženie postmodernistických divadelných tradícií v anglicky hovoriacich krajinách.