Dnes je to už desať rokov po tom, čo odišiel. Svet však úplne neopustil. Kúsky jeho celoživotnej práce sa "povaľujú" medzi nami, smrteľníkmi. Pripomínajú nám, čo na tomto svete má skutočnú cenu. Jozef Kroner nežil pre ocenenia, ale pre divákov. Aj napriek tomu, že väčšinou hral ľudové komediálne postavy, nechýbal im tragický rozmer. Za všetky postavy stačí spomenúť iba dve: Tóna Brtka a Martina Pichandu.
Pokora umeniu
Na jedného z najvýznamnejších a najvýraznejších slovenských hercov sa nezabudlo ani desať rokov po jeho smrti. Jozef Kroner zomrel 12. marca 1998 vo veku nedožitých 74 rokov.
Jeho meno je spojené s viac ako 80 filmami zlatej éry slovenskej kinematografie. Už spomínaná postava Tóna Brtka z filmu Obchod na Korze z roku 1965 mu zaistila medzinárodné uznanie. Nečudo - každej úlohy sa zhostil s talentom jemu prirodzeným. "O jeho majstrovstve svedčí aj to, že už v mladosti dokázal hrať dokonalých starcov," vyjadril sa na adresu tohto znamenitého herca jeho kolega Marián Labuda.
Nielen úloha Martina Pichandu v Jakubiskovom filme Tisícročná včela, ale aj všetky jeho divadelné, filmové či rozhlasové stvárnenia spájali rovnaké znaky - charakteristická mimika tváre, gestikulácia a typicky zafarbený hlas.
Každú postavu pretkal človečinou - a tak jeho umeniu porozumeli všetci od detí, ktorým sa prihováral v rozprávkach, až po dospelých, ktorí oceňovali najmä jeho originálnosť. "Najviac pre neho znamenala priazeň divákov, viac než ocenenia a vynikajúce kritiky. V podstate a v súkromí to bol nesmierne skromný človek a mal veľkú pokoru voči svojej práci, umeniu," povedala pre ČTK herečka a dcéra Jozefa Kronera Zuzana Kronerová.
Upísaný činohre
Jozef Kroner sa narodil 20. marca 1924 v Staškove pri Čadci. Pochádzal z 12 detí. Pôvodne bol kresličom v strojárňach v Považskej Bystrici, skoro však zaujal svojimi hereckými výkonmi v divadelnom krúžku. V roku 1948 získal svoj prvý profesionálny angažmán v Slovenskom komornom divadle v Martine.
V roku 1956 sa potom na takmer 30 rokov upísal Činohre Slovenského národného divadla. Ako 60-ročný sa však z divadla rozhodol odísť. Dôvodom bolo najmä to, že ho posledné dva roky neobsadili do žiadnej úlohy. K výpovedi dopísal: "Pri všetkej skromnosti, dovolím si tvrdiť, že by sa pre mňa, herca na vrchole tvorivých síl a plného chuti pracovať, našla primeraná rola. Dúfal som márne." V tomto období začal spolupracovať s Československou televíziou.
"Po tom, ako odišiel zo Slovenského národného divadla, ešte účinkoval aj na Novej scéne ako hosť, ale na dosky Národného divadla odvtedy nevkročil. Mal pocit, že jeho slovo tam už nikto nebral vážne, a tak sa tam už nikdy neobjavil," hovorí pre HN herec Stano Dančiak. "Pre slovenské divadlo a film spravil skutočne veľa. Bolo to teda na škodu veci..." dodáva. Jozef Kroner hereckú kariéru definitívne zavesil na klinec až v roku 1984.
Slovenský Chaplin
"Nemusíš byť najlepšia a slávna, stačí, keď budeš takou šťukou v rybníku, ktorá občas rozčerí vody," spomína si na jeden z otcových výrokov Kronerová. Bohatú hereckú kariéru zdobilo niekoľko ocenení doma aj v zahraničí. V roku 1978 dostal ocenenie Národný umelec, bol držiteľom zvláštneho uznania z filmového festivalu v Cannes, Striebornej sirény zo Sorrenta či Zlatej ruže zo Sofie. Americkí kritici ho radi prirovnávali k Chaplinovi pre jeho schopnosť zrozumiteľne rozprávať o tragikomickom osude obyčajného človeka.
O tom, aká čistá bola jeho duša, hovorí aj ďalší citát z jeho rozhovorov: "Nemám slávu rád. Dokonca ju nenávidím."
Z filmografie
Pole neorané (1953)
Drevená dedina (1955)
Štvorylka (1955)
Čert nespí (1956)
Zemianska česť (1957)
Posledná bosorka (1957)
Šťastie príde v nedel'u (1958)
Jerguš Lapin (1960)
Polnočná omša (1962)
Jánošík I., II. (1963)
Obchod na korze (1965)
Živý bič (1966)
Traja svedkovia (1968)
Rysavá jalovica (1970)
Pacho, hybský zbojník (1975)
Popolvár najväčší na svete (1982)
Soľ nad zlato (1982)
Tisícročná včela (1983)
Dedičstvo alebo kurvahošigutntag (1992)
Vášnivý bozk (1994)
...ani smrť neberie (1995)