Ak sa pozriete na zoznam najnavštevovanejších výstav doma aj vo svete, ľahko zistíte, že najviac láka stará, tak trochu konzervatívna istota alebo veľké mená minulosti. Kdesi na opačnom konci je moderné abstraktné umenie a súčasní výtarníci, ktorí sa svojej svetskej slávy väčšinou ani nedožijú. V priebehu dvoch dní sa v dvoch hlavných mestách kedysi spoločnej krajiny symbolicky stretli dve výstavy socialistického realizmu, ktoré patria do prvej skupiny. Zatiaľ čo tá pražská sa minulú nedeľu končila s takmer štyridsiatimi tisíckami podpisov v knihe návštev a veľkým happeningom s 340-členným speváckym zborom v červených pionierskych šatkách, menšia bratislavská výstava na jednom z poschodí Mirbachovho paláca sa začala v tichosti.
Výstava Československý socialistický realismus bola v Prahe ohraničená rokmi 1948-1958 (pritom išlo vlastne iba o realizmus pražský), bratislavská výstava nesie názov Umenie socialistického realizmu na Slovensku 1948-1963. Kurátor výstavy Ivan Jančár tento časový výsek vysvetľuje tým, že v roku 1963 už doznievali najkonzervatívnejšie podoby socialistického realizmu. Hoci socialistický realizmus bol definovaný v Sovietskom zväze už koncom 20. rokov minulého storočia, pre československé výtvarné umenie sa programové texty Ždanova stali záväzné až po komunitickom prevrate. Ako konštatuje Jančár, zatiaľ čo v období 50. rokov nebolo možné prezentovať iné výtvarné názory, neskôr išlo viac o profitovanie z výhod oficiálne podporovaného umenia -- je dobre známe, že galérie štedro nakupovali diela autorov verných doktríne.
S defincíciou socialistického realizmu, alebo sorely, ako ju žoviálne nazývali umelci, majú teoretici dodnes trochu problém, jej charakteristické znaky však možno odvodiť z výsledných prác. V prvom rade išlo o zrozumiteľnosť, evidentné je úsilie premeniť elitné výtvarné umenie na ľahko stráviteľný produkt dennej spotreby prístupný masám. Podľa niektorých názorov bol socialistický realizmus vyvrcholením všetkých avantgárd prvej polovice 20. storočia, čo by možno mohlo pár recesistov prijať, keby tento smer nebol mocensky diktovaný zhora. Ako taký už v zásade potláčal akékoľvek experimenty vo formálnom spracovaní, prevažujúce figurálne motívy s výrazným sociálnym nábojom mali byť jasné a zrozumiteľné každému, teda aj ľuďom bez akejkoľvek skúsenosti s výtvarným či iným umením. Ďalšími charakteristickými znakmi socialitického realizmu sú typickosť (stranícka ideológia vopred definuje, aké typy postáv a situácie budú zobrazované), a v mnohých prípadoch aj radostnosť. Na výstave v Mirbachovom paláci je práve radosti a vízií krásnej budúcnosti akosi pomenej, takže čiastočne môže sklamať návštevníkov, ktorí sa na ňu prídu pozrieť s očakávaním, ako ohromne sa tu zabavia. Len málo vystavovaných diel predstavuje rozjasanú karikatúru svojej doby, a hoci tu nájdeme niekoľko výrazne farebných a slnkom prežiarených obrazov, prevažujú pochmúrne motívy z povstania, budovania obcí spojeného s názorovými trenicami, či známy industriálny horor zobrazujúci rozkvet nového priemyslu a jeho symbol -- dymiaci komín a smog nad mestom. Na výstave si okrem obrazov a sôch môžete pozrieť aj niekoľko filmov z obdobia budovania socialistického Českoslovenka. Ak si na stoličku pred obrazovku opäť sadnete s očakávaním, ako dobre sa zabavíte, možno vás tieto filmy nepríjemne zaskočia. Cítiť z nich smrteľnú vážnosť doby a strach správať sa inak ako je očakávané.
Cieľom výstavy nie je a pri jej obmedzenom rozsahu ani nemohlo byť úplne komplexne zmapovať umenie svojej doby a ľudské zlyhania, je len ukážkou dnes už trochu bizarnej časti zbierok dvoch galérií. Väčší projekt tohto druhu by napríklad určite nemohol obísť architektúru, ktorej výkriky dodnes strašia obyvateľov našich miest a na rozdiel od obrazov sa nedajú zo dňa na deň schovať do ústrania. Ak sa dá zo socialistického realizmu odniesť niečo pozitívne, je to zrejme cit pre bežných ľudí a ich problémy. Výrazné sociálne motívy sa napríklad v západeurópskej kinematografii prejavovali počas celých 90. rokov, ich spracovanie je však iné, rovnako nástojčivé, no predovšetkým nenútené.
StoryEditor