V piatok mal premiéru nový muzikál West Side Story, ktorý vznikal pod vašou taktovkou. Podľa akých kritérií sa komponovala réžia? V prvom rade treba povedať, že Bernsteinova West Side Story je taký nadčasový príbeh, že ho už nie je potrebné aktualizovať. A to aj vzhľadom na to, že je to príbeh, ktorý je aktualizovaním Shakespearovho Rómea a Júlie, takže ďalšie aktualizovanie by už bola asi hlúposť. Ten príbeh nenávisti je taký bežný - odohráva sa veľakrát kdekoľvek vo svete, že nezáleží až tak na tom, že v pôvodnom spracovaní išlo o príbeh Portoričanov... Ďalším meradlom, na ktoré som naozaj kládol veľký dôraz, bolo, aby sa muzikál pripravil tak, ako bol pôvodne skomponovaný - bez posúvania tónin nižšie, aby vyhovovali spevákom. Muzikál je jednoducho najťažší žáner a iba niekto môže spievať Tonyho a iba niekto môže spievať Máriu. Našou úlohou teda bolo naštudovanie, ktoré vznikalo s veľkou pokorou a úctou k Bernsteinovej hudbe.
Vybrať hercov zrejme nebolo jednoduché. Stáva sa vám niekedy, že nacvičujete a po niekoľkých dňoch zistíte, že obsadenie nesedí a niekto by mal odísť?
Nemôžem povedať, že sa to nestalo. No práve od toho sú tu konkurzy a tím ľudí, ktorý má výber hercov na starosti. Viete, obsadenie takéhoto muzikálu nie je voľba jedného rozhodnutia alebo jedného dňa. Aby ste obsadili rolu, akou je napr. Tony alebo Mária, vyžaduje to konkurz, ktorý trvá aj tri týždne. To máte tak, ako keď si kupujete auto. Buď prídete do obchodu a kúpite si ho, alebo ho dlho skúšate a testujete. Ja sa riadim, že najprv dlho testujem. Takže to, na čo sa pýtate, sa niekedy stane, ale konkrétne v tomto prípade sa to nestalo.
Po premiére teda môžete povedať, že výber hercov bol dobrou voľbou?
To je slabé slovo. Výber hlavných postáv nám závidia od Viedne, cez Brno až po Prahu a čudujú sa, čo to tu na tom Slovensku máme.
O Jozefovi Bednárikovi sa hovorí, že pri nacvičovaní na hercov dosť kričí. Aký ste vy?
Keď som bol mladší, tak som zvykol kričať, momentálne to už, chvalabohu, nie je potrebné. Viete, kričať a zvyšovať hlas sú dve rôzne veci. Myslím si, že aj herci dnes už pochopili, že ak niekto kričí, tak to neznamená, že ubližuje. Ubližovanie môže byť oveľa horšie aj bez kriku. Podstatné je, aby vám herec veril. Keď vám verí, tak rozumie, že to robíte preto, aby bol dobrý výsledok. Dnes už som "vyrástol“ aj z toho, že treba robiť veľké divadlo. Za svoj najväčší úspech považujem dobré divadlo. Je jedno, či je to v Spišskej Novej Vsi alebo v Tokiu.
S vlastnými kultúrnymi podujatiami ste začínali dosť skoro. Jeden z vašich prvých "produktov“ bol projekt s podivuhodným názvom Žltý helikoptér. Aký to bol program?
(Smiech) Vidím, že ste sa hlboko dopátrali. Bol to program, ktorý som robil na strednej ekonomickej škole a tanečná skupina sa volala Žltý helikoptér. Cítil som jednoducho potrebu robiť, tak som presvedčil moje spolužiačky, aby so mnou do toho išli. Samozrejme, asi ťažko by to dnes znieslo akékoľvek umelecké kritériá, ale bol to normálne odprezentovaný celovečerný program v kultúrnom dome v Trebišove pri príležitosti dňa učiteľov a dokonca som tam mal aj balet Hirošima, ktorý trval 3 minúty.
Je známe, že v detstve ste sa venovali futbalu, no neskôr vás oslovil tanec. Čím?
Neviem, moji rodičia hovorili, že som bol nejaký zvláštny. V čase, keď moji rovesníci chodili na diskotéky, ja som si cez slúchadlá počúval Mozarta. Jednoducho si pamätám iba to, že týmto spôsobom som sa chcel vyjadrovať od začiatku.
Na VŠMU ste potom študovali u profesora Nosáľa, aký to bol pedagóg?
Pre mňa to bol úžasný pedagóg. Je to svojím spôsobom génius. Jeho zmysel pre divadlo, timing, choreografiu... je obrovský a pre mňa je to jeden z najväčších radcov, ktorých som mal. V štúdiu na VŠMU mi veľmi pomohlo aj to, že som už v prvom ročníku uspel na medzinárodnej baletnej súťaži a dostal som štipendium do Belgicka, kde som bol pol roka. Tam som pochopil, čo je to East block. Pochopil som, že človek musí sám seba vyčerpať, a nielen čakať, že mu niekto niečo dá. Pochopil som, že takto sa má študovať na vysokej škole. Keď som sa potom vrátil, tak som sa pri tomto prístupe k práci snažil zotrvať.
Neľutovali ste niekedy, že ste sa vrátili?
V čase, keď som začínal a bol som na nulovom bode, bolo by asi lepšie, keby som ostal vonku, no dnes už by to asi nešlo. Dnes už som "vyrástol“ aj z toho, že treba robiť veľké divadlo. Za svoj najväčší úspech považujem dobré divadlo. Je jedno, či je to v Spišskej Novej Vsi alebo v Tokiu.
Ako vnímate svojich generačných súpútnikov v oblasti divadla? Máte pocit, že majú na veci podobný názor?
Vnímam ich a som rád, že existujú. Hoci môžeme mať inú poetiku a iné divadelné myslenie, určite na tom niečo bude, že je to generácia, s ktorou nejakým spôsobom ladím. No mám aj potrebu obklopovať sa staršími, pretože si myslím, že som ešte stále vo veku, kedy sa od nich môžem veľa naučiť.
Raz ste sa vyjadrili, že z kritikov vás nemá rád Oleg Dlouhý. Vo West Side Story s ním spolupracujete. Zmenil sa jeho postoj k vám?
Nie je to jeho postoj ku mne, ale k dielu. Keď sa ma na začiatku v divadle pýtali, kto mi bude robiť dramaturgiu, povedal som, že mi je to jedno, len nech je to niekto dobrý. Povedal som, že trebárs aj Oleg, nech radšej nadáva predtým ako potom, že aspoň z toho niečo budem mať. Ani som nestihol dopovedať a oni mu už volali. Musím povedať, že tá spolupráca bola pre mňa neskutočne plodná a Oleg sa mi včera priznal, že aj preňho.
V jednom z rozhovorov ste povedali, že väčšinu komerčných akcií robíte pre peniaze. Sú aj také, ktoré robíte, pretože vás to baví?
Áno, je ich viac. Napríklad Ples v opere, ceny Tatra banky za umenie, alebo Tom... Samozrejme, sú komerčné akcie, ktoré robím iba pre peniaze, pretože divadlo nie je až tak dobre platené, no sú aj akcie, ktoré sú dobre zaplatené a zároveň mi prinášajú pôžitok.
Pripravujete už nový projekt?
Samozrejme.
Box: Kto je Ján Ďurovčík
Tanečný choreograf a režisér, narodený 10. 4. 1971 v Michalovciach. Vyštudoval katedru tanečnej tvorby na VŠMU u profesora Štefana Nosáľa. V roku 1992 založil balet Torzo, v 1997 - 1999 pôsobil v Bratislavskom divadle tanca. Je laureátom českej i slovenskej choreografickej súťaže, ocenený Krištáľovým krídlom. Je autorom viacerých produkcií pre popredné slovenské a zahraničné scény, ako napr. SND, Nová scéna Bratislava, Divadlo Andreja Bagara v Nitre, Štátne divadlo v Košiciach, SĽUK, Divadlo Aréna, Národné divadlo v Brne, Štátnu operu Praha, Goja Musichall v Prahe.