V prechádzajúcej časti ste spoznali ťažký život poslancov na poľovníckom zámku Nimrod a prežili ste s nimi romantický večer. A potom sa TO zrazu stalo...
Hlavné večerné správy hlásili -- tak ako zvyčajne -- Jezuita a Pionierka. Šéfovia verejnoprávnej televízie tak za prispenia imidžovej agentúry veľmi presne vyšpecifikovali archetypy, ktoré u divákov budú mať úspech.
Pionierka rozprávala oduševneným optimistickým hlasom, až si mnohí nostalgicky povzdychli, aká je veľká škoda, že dnes už nie sú v móde červené šatky. Z jej prejavu išlo nadšenie z budovania šťastných zajtrajškov a presvedčenie, že svet je nádherný.
Jezuita so svojím prostým výrazom, vnúčikovským účesom a hlasom, ktorý sa pri najväčších drámach blížil až k posvätnej extáze, zas spĺňal očakávania mnohých starých mám o poslušnom potomkovi, ktorý určite spasí tento hnusný svet, vleje do vás neochvejnú nádej a silnú vieru v morálku a mravnosť, nech už to znamená čokoľvek.
Dnešné správy však boli čímsi výnimočné.
"V katastri obce Čertova Rehoľa sa včera večer stalo dopravné nešťastie európskeho formátu!" prednášala Pionierka modulovaným a mierne roztraseným hlasom, za ktorý len ťažko skrývala nadšenie, že aj v domácom spravodajstve môže hovoriť o niečom významnom. Bola to takmer národná hrdosť.
"Posledné informácie zatiaľ hovoria o tristopäťdesiatich mŕtvych a stodvadsiatichdvoch ranených!"
Krištofova matka s otvorenými ústami sledovala dianie na televíznej obrazovke. Správy ju zaujímali výhradne kvôli Pionierke. Ako inak, vždy si želala mať dcéru ako je ona. Zvuk zvyčajne nechávala stiahnutý -- obraz jej bohato stačil. Toto konanie, podvedome vychádzajúce z prehnanej šporovlivosti, bolo iste namieste, avšak v istej chvíli v Pionierkinom výraze pobadala akúsi nepochopiteľnú zmenu.
Zábery vykoľajeného vlaku pokladala len za bežnú kulisu k štatistickému vyhodnoteniu denného prírastku a úbytku. Ale po niekoľkých okamihoch jej to nedalo, a predsa len pokrútila gombíkom, ktorý ju preniesol do sveta zvukov.
"Vláda sa predčasne vrátila z dôležitého rokovania o novom usporiadaní Európy, ktoré sa konalo na poľovníckom zámku Nimrod, aby zaujala stanovisko k tejto vážnej nehode. Na nočnom zasadaní sa k nej vyjadrili aj čelní predstavitelia štátu."
Obrazovku zaplnil záber do interiéru Lincolna. Bergerovi po lícach tiekli veľké slzy. Obklopovali ho mikrofóny rozličných tvarov a veľkostí. Kdesi v pozadí bolo možné podľa oranžovej flanelovej košele tušiť Krištofa.
"Mne v rozbúrenom srdci zúril boj, nedal mi zaspať. Ako burič v putách, tak som sa cítil! Keď s nami trpí ten, koho si ctíme, na vlastný žiaľ už takmer nemyslíme. Ak človek sám je so zármutkom v duši, tu cudzí smiech ho najtrpkejšie skruší, no srdce ľahšie mnohú trýzeň znáša, ak spoločníka nájde bolesť naša. Ten, kto nerád bolesť, vidí v tom vrchol! Lež čo aj tak primnoho bolo už, bôľ nový ešte zmnožil a vrchol prevýšil! Ja nešťastník! To utýrané srdce je pristaré, prislabé, aby znieslo toľký žiaľ! Pukni mi, srdce, pukni, preboha!"
"Boh, stvoriac človeka, zjavne precenil svoje možnosti -- ako hovorí pani Šindelárová," mrmlala Krištofova matka.
Vypla televízor a zostala ticho sedieť v tme.
V parlamentných kuloároch sa obľúbenou frázou týchto dní stala veta: Som z toho úplne vykoľajený...!
Začínali sa ňou rozhovory, nech už boli na akúkoľvek tému, končili sa tak rokovania, vrátnici týmito slovami zdravili príchodzích a odchádzajúcich, a Televízne noviny priniesli dojímavú správu, že onú nádhernú vetu ako prvú vyslovil malý Dominik z Dolnej Lehoty namiesto obligátneho: "Mama..."
V parlamente zaviedli pred každým rokovaním povinnú minútu ticha, ktorú sem-tam narušil svojím kašľaním len A.C.F.V.I.L.CH.A. von Himmelscheiss, pretože pri páde do rokliny na úteku pred rozzúrenou diviačicou mierne prechladol. Inak tento čas každý využíval po svojom -- poslankyne si konečne mohli spraviť manikúru a pedikúru, poslanci zavolať dámam svojho srdca či pohlavia. Alebo manželkám.
Postupne však všetci prišli na to, že minúta zďaleka nestačí. Predĺžili ju teda najprv na päť, potom na desať minút a nakoniec na niekoľko hodín, takže sa stávalo, že počas niektorých dôležitých rokovaní sa len významne mlčalo. To malo, samozrejme, blahodarný vplyv na vývoj ekonomiky a spoločenskej klímy krajiny, a stretlo sa to s priaznivou odozvou u obyvateľstva. Dokonca sa začalo uvažovať o ďalších haváriách a vykoľajeniach, ktoré by mali priniesť štátu pokojný život a blahobyt.
Dôležité však bolo, že o krajine razom začala hovoriť celá Európa, ba aj zvyšok sveta. Titulné stránky významných svetových denníkov boli zaplnené podrobnosťami železničného nešťastia, ktoré sa odohralo medzi dvoma dedinkami. Ich názvy všetci do jedného nejakým spôsobom skomolili. Ale na tom ani tak veľmi nezáležalo, pretože odrazu, ako šibnutím čarovného prútika, každý vedel, že určite niekde musí existovať končina, v ktorej sa to všetko stalo. CNN, BBC, WTN, Ostankino, RAI 1, ORF, ZDF, Reuters... Všetci celé dni rozprávali a písali len o jednom.
Pohlavári svetových veľmocí si dokonca nechali do svojich pracovní priniesť veľké glóbusy a rozpačito nimi krútili raz na jednu, raz na druhú stranu.
"Fuck, where is it?!!"
"Scheisse! Wo ist das?!"
"Mérde, oú est ca?"
"Porca miseria! Dove e...?!!"
"Bljaď! Kde éto, job jevó máť?!!!"
-- ozývalo sa z popredných rezidencií.
Po niekoľkých hodinách hľadania pohlavári glóbusy znechutene odložili a krajinu nechali rásť len vo sfére svojej fantázie. Takto vznikol mýtus o akomsi bájnom modernom Kašmíre alebo tajomnom Eldoráde, avšak bez povestných zlatých pokladov a bohatstva. Skôr naopak.
To prinieslo krajine veľkodušnú hospodársku pomoc a u reitingovej agentúry Stardards and Poors postup do triedy D mínus. A to ešte nebolo všetko -- letecká spoločnosť Air France sa netajila úmyslom na tomto malom fliačiku zeme postaviť unikátne MSV, čiže Musée de sacs vomitifs, alebo inak povedané -- Múzeum zvracacích vrecúšok, a automobilka Mercedes sa po dlhom váhaní rozhodla neďaleko hlavného mesta zriadiť výrobňu spätných zrkadiel.
Všade zavládlo všeobecné veselie, nenápadne odeté do čiernych farieb.
ZAJTRA V HN
V ďalšom pokračovaní príbehu šepkár Krištof znovu zablúdi do svojho starého divadla a stretne bývalého kolegu, ktorý ho privedie k jednej zaujímavej myšlienke.
Archív predchádzajúcich častí románu nájdete na www.hnonline.sk