Na festivale v Karlových Varoch vám v pondelok udelili cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovému filmu - Krištáľový glóbus. Je pre vás satisfakciou za obdobie, keď boli vaše filmy zakázané?
Mám z neho obrovskú radosť. Práve preto, že moje filmy vznikali v československej kultúre, a ľudia, ktorí sa rozhodli udeliť mi túto významnú cenu, dobre rozumejú okolnostiam, za ktorých moje filmy vznikli. Najdôležitejšie ceny môjho života som paradoxne dostal práve za filmy, ktoré boli v trezore. V tomto zmysle mali cenzori z minulého režimu dobrý nos.
Ako ste si dokázali zachovať vnútornú slobodu počas komunizmu a tvoriť s pocitom, že vaše filmy možno zakážu?
Do Prahy som prišiel začiatkom 60. rokov. Na škole bola slobodná atmosféra. A ja som absolútne uveril slobodným umeleckým ideálom 60. rokov. Prišli k nám diela beatnikov, myšlienky detí kvetov... A ja som tie roky intenzívne prežil ako celosvetovú explóziu tvorivosti. To bola moja jediná istota, ktorú som mal. Keby som sa jej vzdal, nezostalo by mi nič.
Vďaka tejto viere v slobodu ste našli silu nebáť sa hovoriť nahlas, aj keď to mohlo byť nebezpečné?
Za to, že niekto povedal pravdu vo filme, ho nezavreli. Dostal "len“ dištanc. Ale je pravda, že každý si musel rozmyslieť, ako a z čoho bude žiť.
Vy ste sa však neprispôsobili ako väčšina...
Ani komunizmus nemožno vidieť čiernobielo. A nemožno ani odsudzovať ľudí, ktorí boli ticho. Veď bolo treba kúpiť deťom pomaranče, postarať sa o rodinu. Takto rozmýšľali ľudia. Ja som sa oženil až v štyridsiatke a nebol som tak existenčne a finančne závislý od režimu. Ale niekoľko rokov som žil z 500 korún čistého príjmu. Vrátil som sa opäť do študentskej menzy a znovu som prežil svoju druhú mladosť s ľuďmi, ktorí vytvárali "ostrovčeky“ slobody.
Žili ste teda podobne ako hrdinovia vášho filmu Obrazy starého sveta?
Pohyboval som sa v komunite ľudí, ktorým bol režim ukradnutý. Áno, tak isto ako predstaviteľom filmu Obrazy starého sveta. Oni režim nepotrebovali. Žili asketickým spôsobom života ako mnohí moji priatelia. Nechceli sme sa totiž stať závislými od režimu, s ktorým sme vnútorne nesúhlasili. Žili sme na okraji.
Niektorí z vašich generačných druhov emigrovali do zahraničia. Prečo ste tak nekonali aj vy?
Chcel som byť slovenský režisér. A dobre som vedel, že v cudzom prostredí nebudem mať tie rozvinuté tykadlá a senzory, aby som absolútne rozumel skutočnosti, ktorá ma obklopuje. Mnohí emigranti žili a žijú ako štvanci. Pretože im chýba kus identity spojenej s vlasťou a rečou.
Aj ste dúfali, že komunistický režim raz padne?
Dúfali sme. Pravdaže. Ale jedna vec je túžba po slobode a druhá je realita, ktorá vás obklopuje. Veril som v slobodu a ako sa po čase sa ukázalo, mal som pravdu ja, a nie komunistickí funkcionári. Som rád, že sme dnes súčasťou Európy a že moje filmy nezostarli.
Dnes akoby sa niektoré filmy nakrúcali nie pre umenie, ale pre peniaze. Cítite to aj vy?
Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo som neemigroval. Nikdy som pri svojich filmoch nerobil kompromisy a v zahraničí by som sa asi musel realizovať iným spôsobom. Dnes vznikajú veľkofilmy, všade sa strieľa, je veľa krvi, násilia. Všetko je to druh manipulácie s divákom.
Takže ste netúžili zabávať ľudí?
Keď sa diváci na mojom filme zasmejú, je to pre mňa najväčšia odmena. Ale život nie je len zábava. A netvorím preto, aby som rozširoval filmy, ktoré sú len zábavou. Tak to brala celá generácia československej novej vlny.
Cítili ste skôr povinnosť reflektovať dobu?
My sme pokladali za samozrejmosť, že v každom z našich filmov by sa mala pravdivo odrážať doba.
Aj dnes sa mladí filmári vyjadrujú k spoločenskej situácii?
Učím v Ateliéri dokumentárnej tvorby na VŠMU a niekoľko mojich študentov má už dnes medzinárodné úspechy. Všetky ich filmy odrážajú našu súčasnú dobu. Napríklad filmy Marka Škopa, Juraja Lehotského, Jara Vojteka či Roberta Kirchhoffa. Sloboda tvorby znamená aj prevziať zodpovednosť za iných.
Kto je Dušan Hanák
Dušan Hanák absolvoval odbor réžie na pražskej FAMU. V apríli oslávil 70 rokov. Na festivaloch v americkom Denveri aj talianskom Bergame mu udelili ceny za celoživotné dielo. Celovečerné filmy začal nakrúcať v roku 1968, mnohé boli počas komunizmu zakázané a ležali v trezore. Z filmografie: Obrazy starého sveta, 322, Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ, Tichá radosť, Súkromné životy, Papierové hlavy.