| Básne Milana Rúfusa Zo zbierky Báseň a čas V prehratom sporeBáseň už nenapíš, priateľu. dosť už bolo. Opusť to štíhle kanoe a vydaj z ruky veslo. Bez neho dokončíš to aj tak tiché sólo, kde holá súcnosť píše si večitú báseň bez slov. Blíži sa veľká tíš, kam odchádzajú slová. Báseň už nenapíš. Preto ju píšem znova. A napokon láska A napokon láska. Láska k žene, ku dieťaťu, láska k živému. Aj keď bolo všetko zaplatené, je to dar. Tak zaďakujme mu. Za to, že je, čím sú hviezdy lodi, najjasnejšia medzi hviezdami. Láska, ktorá plodí nás i rodí na krátku púť svetom neznámym. Láska – nebo naraz také blízke. Víno bohov v krehkej nádobe. Láska, ktorá sedí pri kolíske. Láska, ktorá kľačí na hrobe. Láska – sviatok človečieho tvora. Tá, čo iba nechtiac ublíži. A nad ľudskou – láska Božia, ktorá odovzdane visí na kríži. Ako to bolo Nebol si iný, bol si jeden z nás. Nezvolil si si miesto ani čas. Nerozhodoval o tom, čo je dané. Kde, kedy, komu platíš svoje dane. Kde leží more a kde prístavy. Nemohol tušiť, kde ťa pristaví neviditeľná predavačka žrebov. S výhrou i bez výhry, pomalší ako čas, išiel si cestou, ceste napospas. A tvoja báseň po nej išla s tebou. Tomuto svetu Nie si môj, priznávam. Ja možno nie som tvojím. Mám iné more pod sebou. Na inom móle stojím. A je to úprimné, ak sa ti zverím v núdzi, že ty si cudzí mne a ja snáď tebe cudzí. Čo ma však núti tebou žiť pri tvojom klzkom chlebe? Len to, že nechcem ublížiť napokon ani tebe? Tak s tebou bdiem a s tebou spím. No, kde ty svoj meč kuješ, tam tvrdohlavo straním tým, ktorých ním ponižuješ. |
Básnika hospitalizovali 28. decembra, údajne bol v bezvedomí, z ktorého sa neskôr prebral. Mal problémy so srdcom i ďalšie zdravotné ťažkosti. Na verejnosti sa často neobjavoval, z ticha domova vystúpil pred mesiacom, 10. decembra, kedy oslávil okrúhle narodeniny. Prišiel na seminár o svojom diele a o deň neskôr si osobne prevzal medzinárodnú Cenu Crane Summit za poéziu. Pred pár dňami ho ocenil aj prezident Ivan Gašparovič vysokým štátnym vyznamenaním.
Koniec tvorby aj života
Keď v roku 2005 vydal knižku Báseň a čas, označil ju za svoj básnický testament. O dva roky neskôr sa však zrodila zbierka Vernosť. A pred hospitalizáciou stihol dokončiť aj poslednú časť trilógie - Ako stopy v snehu. Bolo zázrakom, že v takomto vysokom veku ešte tvoril. A zdá sa, že dokončením tejto knižky sa rozhodol dokončiť aj svoju životnú púť. Zbierka by mala vyjsť vo februári vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Na podobný dátum je naplánované aj vydanie prvej publikácie o jeho živote a diele pod názvom Milan Rúfus/Malé resumé z pera jeho osobného priateľa Imricha Vaška.
Rúfus vstúpil do sveta literatúry pred vyše polstoročím, prvotinou Až dozrieme. Už vtedy sa predstavil ako básnik s autonómnym pohľadom na životné a morálne hodnoty ľudského konania, na lásku, pravdu, krásu, utrpenie i tragiku človeka aj sveta. " Už ako malý chlapec písal na stroji básničky a potom ich na listoch aj s kamarátmi vydávali. Už v detstve písal poéziu náboženskú, národnú aj všeľudskú,“ povedal pre HN Vaško.
Veľmi citlivo vždy hľadal zmysel a poslanie ľudského života. Jeho filozofické úvahy a hlboké myšlienky v básňach zaobaľoval do zdanlivo jednoduchého jazyka. Takého, ktorému by rozumeli aj jeho rodáci zo Závažnej Poruby, kde sa 10. decembra 1928 narodil.
" Každá jeho báseň sa navracia domov a vypovedá o všeľudských polohách. Rúfus stojí vždy pri človeku. Veľa sa naučil z rozprávok, ktoré mu hovorila mama aj stará mama. Tam vždy víťazilo dobro. A tak aj Rúfus nám v básňach rozdáva len kvety dobra, nikdy nie zla. A do svojich veršov vždy vyberá slová také, ktoré by mohol povedať svojej matke, otcovi, starým rodičom, aj rodákom v Závažnej Porube. Snaží sa dvíhať ľudí k sebe, k poézii, k umeniu,“ povedal pre HN jeho životopisec Vaško.
Nádeje na Nobelovu cenu
A ľudia sa s jeho básňami zžívali, rozumeli im a verili. Aj preto Rúfusove básnické zbierky vychádzali v desaťtisícových nákladoch, čo je pre slovenskú poéziu viac ako neobvyklé. " Ak by napríklad Nemci mali takéhoto básnika, museli by jeho verše, vzhľadom na ich takmer stomiliónovú populáciu, vychádzať v stotisícových a miliónových nákladoch,“ povedal riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ Martin Chovanec.
Rúfus bol našou nádejou na zisk Nobelovej ceny za literatúru, na ktorej udelenie bol v 90. rokoch minulého storočia niekoľkokrát nominovaný.
" Máme do činenia s básnikom, ktorý navzdory všetkým minulým i prítomným zlám vedel a vie čeliť poéziou hlbokého ľudského poslania. Nepodlieha malosti istôt, ale nevzdáva sa zápasu o veľké istoty. Nie počet slov, ale plnosť bytostného stotožnenia sa s básňou je pre konečný tvar Rúfusovej básnickej výpovede rozhodujúca,“ napísal o ňom kedysi, dnes už nebohý, literárny historik a teoretik Stanislav Šmatlák.
Za svoj život Rúfus napísal viac ako 20 básnických zbierok, desať kníh pre deti. Z pohľadu tvorby boli najbohatším obdobím až deväťdesiate roky. Vtedy vytvoril aj Modlitbičky a Nové modlitbičky, ktoré sa s niekoľkostotisícovým predaným nákladom stali bestsellerom v slovenskej literatúre.
| Citáty Milana Rúfusa Rúfus o ľudstve Cesta ľudstva do jeho ďalšieho bytia vedie len skrze pokoru. Skrze pokoru ducha, nie cez pýchu rozumu. (1992) ... o básni ...s básňou je to tak: niekedy jej autorovi svieti hlboko do noci len preto, aby hneď ráno (ktoré je múdrejšie večera) zistil, že darmo pálil prúd. A inokedy vyskočí ako žabka zo studničky – „bezprácne“, akoby od počiatku sveta hotová. (1991) ... o domove Vyberám sa tam akosi pudovo – ako lesná zver k studničke. Osviežiť sa a znovuobjavovať vlastnú podobu. ...Sem chodím mocnieť vo chvíľach, keď sa mi zdá, že som pre súčasnosť prislabý." (1973) ... o poézii Poézia nie je koketovanie, poézia je zápas a čin. (1958) ... o sebe Som človek používajúci poéziu na veci, ktoré sú mimo nej. Pre estétov som asi nula. Vlastne by mi mohli vyčítať, že Poéziu zneužívam. Bránim sa predstave o sebe ako o umelcovi. Niečo sa mi na tom nepáči. Stále hľadám celistvosť. (1975) |
| Prečítajte si aj: |
| Písal smutne, ale s nádejou Milan Rúfus dával človeku veľkú silu, hovorí Richter pre HN. Ako ste sa zoznámili s Milanom Rúfusom? Poznal som ho dobre 35 rokov. Navštevoval som ho vždy raz do roka, najmä v období, keď som mal zakázané publikovať, a keď som sa potreboval vyrozprávať a načerpať energiu. A to sa uňho dalo dokonale, lebo bol citlivý, počúval, radil a dával človeku veľkú silu. Od 90. rokov až podnes sme oveľa častejšie komunikovali, pretože som sa stal vydavateľom jeho súborného diela. Celý článok >> |
| Anketa: Čo znamená dielo a osobnosť Milana Rúfusa pre slovenskú literatúru? Ľubomír Feldek, spisovateľ Myslel som si, že prekoná túto zdravotnú krízu. Oslavy k 80. narodeninám, ktoré absolvoval, boli veľkou záťažou. Všetko dobré v sebe skrýva aj takéto riziko. Nám všetkým, ktorí sme ho mali radi, je veľmi ľúto, že nás opustil. Bol to básnik, ktorý od svojich začiatkov až dodnes predstavuje kontinuálnu hodnotu, aj mravnú aj básnickú. Bol to vždy dobrý básnik, ktorý vedel prehovoriť aj mlčať. Pretože básnik sa niekedy vyjdaruje aj mlčaním, aj smútkom. A Rúfus vedel aj toto. V čase, keď boli v 50. rokoch bábkové procesy, keď sa nevinní ľudia odsudzovali na smrť a posielali do Jáchymova a iní básnici sa vtedy radovali a písali nadšenú komunistickú poéziu a nevšímali si utrpenie ľudských bratov, tak Rúfus so svojou empatiou solidarizoval s ľuďmi v ťažkej situácii. Keď nevedel slovami, tak mlčaním. A keď písal o smútku, ľudia vedeli, že ten smútok nie je iba jeho osobný smútok, ale taký, čo cíti aj s ostatnými ľuďmi. Celý článok >> |