Zatiaľ čo sa slovenské národné strany štiepia, vydáva maďarské vydavateľstvo portréty slovenských spisovateľov. Aj taký môže byť rozdiel medzi prázdnymi slovami a reálnymi skutkami. Ich aktérom je v tomto prípade vydavateľstvo Kalligram. V novej edícii Váhy najprv prišiel na rad Pavel Hrúz, nasledoval Ľubomír Feldek a Dušan Mitana (medzitým pribudla kniha venovaná Ivanovi Kadlečíkovi), autorka štvrtého vydaného portrétu Zora Prušková sa zamerala na život a dielo Rudolfa Slobodu (virtuálne stále prítomný na stránke www.lca.sk/sloboda). Týždeň pred písaním tohto textu som si robil malý prieskum "známosti" jedného z najznámejších slovenských spisovateľov posledných desaťročí; výsledky sa pohybujú od niekoľkých nechápavých pohľadov nasledujúcich po vyslovení jeho mena, cez konštatovanie "á, s tým som pred rokmi pil", až po bibliofila, ktorý v internetovom kníhkupectve zháňal jeho (jedinú) básnickú zbierku. Vydavateľ na otázku, či má význam vydávať monografie venované tunajším spisovateľom, pribúdajúcimi titulmi odpovedá kladne. Druhou dôležitou otázkou v tomto prípade je, akým štýlom a pre koho takéto monografie písať. Zora Prušková svojím príspevkom o Rudolfovi Slobodovi odpovedá nejednoznačne, miestami sa zdá, že nepohrdne žiadnym laikom, ktorý siahne po jej knihe, často však jej štýl prezrádza, že sa pri písaní sústredila hlavne na akademickú obec a hŕstku literárnych vedcov. Príznačné je, že často musí samú seba vysvetľovať v zátvorkách. Ktovie, či vety štýlu "Popieranie epickej fikcie dôsledne autobiografickým písaním vedie k tematizácii textovej referenciality..." (s. 42) vyvolajú potešenie v ktoromkoľvek z nich, o bežnom čitateľovi ani nehovoriac. Kvôli podobným bariéram sa treba textom miestami takmer brodiť. Hladké plochy, na ktorých si môže čitateľ vydýchnuť a skĺznuť sa dopredu, predstavujú hlavne dobre vybraté citácie zo Slobodových diel a textov iných kritikov. Šťastím je, že Pruškovú vlastný štýl časom vysilil, a tak sa vytrvalci dočkajú aj čítavejšieho a jasnejšieho textu. Ten je z kompozičného hľadiska vystavaný zaujímavo, po osobne ladenom prológu a úvodných margináliách sa v jednotlivých kapitolách venuje dôležitým motívom v Slobodovej tvorbe, akými sú profesia, pohlavie, rodina, krajina, príroda či boh, predčasným (obsahovým aj štylistickým) vyvrcholením je samovražda, po ktorej nasleduje ešte kapitola venovaná divadlu. Autorka berie do úvahy aj práce iných kritikov a teoretikov venovaných Slobodovej (predovšetkým románovej) tvorbe, ich tvrdenia však mechanicky nepreberá, často ich dotvára alebo s nimi polemizuje, čím sa jej práca stáva zmysluplnou. Sloboda bol vo svojich dielach výrazne autobiografický, zároveň však v sebe nezaprel mystifikátora, čím znejasnil hranicu medzi fikciou a realitou. Postupným čítaním jeho próz sa obsahy a ich názvy stierajú do jediného celoživotného diela. Prušková z tohto taviaceho kotlíka vyberá jednotlivé časti, sleduje ich vývoj a nenecháva sa strhnúť povrchným dojmom, že Sloboda celý život písal iba jednu monotónnu a stereotypnú knihu. Hoci sama miestami používa slovné spojenie "veľký text", nenecháva sa jeho veľkosťou uniesť natoľko, aby hypotéze prispôsobovala zistené fakty, čo s obľubou robia rozmanití pseudovedci. "Ak človek ustavične hľadá v sebe len dobré vlastnosti a neodváži sa byť aspoň na chvíľu v myšlienkach aj sviňou, zrúti sa jeho duša do hrobky z mramoru, stane sa mŕtvolou bez vývinu, bez deštrukcie..." napísal Sloboda vo svojom azda najznámejšom románe Rozum. V celom svojom diele, úvahách aj živote sa tzv. zlým veciam nevyhýbal, takže vytvoril podmienky na dlhoročný vývoj jedného z najzaujímavejších zjavov slovenskej literatúry. Že sa jeho život skončil sebadeštrukciou, je iba logickým dôsledkom úvah, ktorými bol posadnutý, a týmto aktom sa len potvrdilo silné puto medzi Slobodovým životom a Slobodovou tvorbou.