V predošlej časti Berger potvrdil svoju pozíciu parlamentného šoumena a nastupujúcej hviezdy, o čo sa pričinil najmä jeho šepkár Krištof.
Sú dni, keď sa čas zastaví, akoby ani nikdy neexistoval. Toto bol jeden z nich. Berger si užíval oddych vo vládnom hoteli a pri masážach šepkára nepotreboval. Využíval tam výhradne reč tela.
Krištof sa túlal po meste a nevedel, čo robiť. Bol podvečer. Prešiel krížom cez niekoľko námestí, obišiel zopár ulíc, ale stále cítil nepokoj, ktorý sa mu nepodarilo potlačiť ani vytrvalou chôdzou. Zvyčajne to zaberalo, dnes nie. Divadlu sa snažil vyhýbať zo všetkých síl, ale teraz znovu stál pred ním. Už tretí či štvrtý raz v priebehu poslednej hodiny naňho prstom ukazovala vysoká socha Thálie, ktorá sa týčila nad zošľapaným schodiskom. Boleli ho nohy. Zviezol sa teda na studené stupienky a vzdychol si. Za rohom ktosi hral na ústnej harmonike, ale veľmi sa mu nedarilo. Vietor sem-tam privieval a potom zas odvieval pokrivenú melódiu, čo stále nenachádzala tvar. Holuby sa zlietali ku Krištofovým nohám, pretože dúfali, že pre ne vo vrecku doniesol kus chleba alebo čipsy. Nič také nemal. Vôbec ich nevnímal.
O takomto čase už zvyčajne vrcholili prípravy na predstavenie. Herci behali všade okolo, líčili ich a upravovali im kostýmy. Inšpicientka zháňala kulisárov, osvetľovači sa hádali o reflektore s modrým filtrom, režisér predstavenia všetkých pozdravil a usadil sa do hľadiska... Krištofovi sa vybavil ten známy pach -- nikdy nevedel, či sa vyparuje z ľudí, zo stien alebo z oblečenia. Bol to jeho obľúbený parfum. Dôverná vôňa, ktorá mu dávala pocit istoty.
Vstal a chcel odísť. No odrazu sa zvrtol a vykročil po schodoch hore.
Vrátnik pri služobnom vchode driemal vo svite stolovej lampy. Nevyzeralo to, že by sa plánoval v najbližšom čase zobudiť. Krištof prebehol okolo neho dnu.
Chodby boli prázdne, všade prevládalo prítmie. Súbor je na zájazde -- prečítal si z veľkého plagátu na schodisku, keď chcel vedieť, čo práve hrajú. Nevedel, ktorým smerom sa vybrať. Tak len ledabolo kráčal kam ho oči viedli. Niekoľkokrát zahol za roh a ocitol sa blízko javiska.
Na konci chodby ktosi ležal. Polovicou tela bol opretý o dvere, polovicou na zemi. Bez pohybu. Krištof zrýchlil krok. Dotyčný ležal v tme, takže ho nebolo poriadne vidieť. Krištof mal dojem, že je nahý. Zľakol sa a čoraz viac spomaľoval. Dokonca uvažoval, že sa obráti a bude predstierať, že nič zvláštne nezbadal. Žiadneho človeka rozvaleného na dlažbe. Bol to iba prelud.
Keď podišiel bližšie, zistil, že sa mýlil. Ležala tam figurína. Vyrezaná a pozliepaná z molitanu -- taká, aké používali v predstavení Spodobovanie. Holohlavá, nahá figurína bez pohlavia. Niekto ju tu zrejme zabudol. Asi kulisári, keď ostatné jej kolegyne niesli do skladu.
Sklonil sa a dlho na ňu pozeral. Potom vstal, prehodil ju cez plece a vykročil ďalej prázdnou chodbou. Figurína bola celkom ľahká, jej bezvládne ruky sa mu hompáľali na chrbte.
Otvoril nenápadne dvere. Vŕzgali. Poobzeral sa, či ho niekto nepočul a vkĺzol dnu. Odrazu stál v šepkárskej mušli. So zavretými očami vdychoval zatuchnuté povetrie. Telom sa mu rozlievalo príjemné teplo. Potom oči otvoril a tápavo našiel vypínač. Zažal svetlo. Figurínu usadil na otáčavú stoličku. Vzal druhú a posadil sa oproti nej. Mlčal a hľadel na ňu. Padala jej hlava. Mala obrovské modré oči zasadené v béžovej tvári. Usmievala sa. V Spodobovaní boli aj figuríny, čo sa mračili.
"Č-č-čo sssa po-poze-pozeráš... hm?"
Jeho hlas tlmili steny. Figurína sa ani nepohla. Najprv sa šúchala po stoličke dole, ale už sa ustálila v krehkej rovnováhe.
"P-p-prestaň sss tým, á-áno?!"
Figurína mala ruku prehodenú cez operadlo, nohy jej trčali dopredu. Výraz nahrubo obrezanej tváre bol nemenný. Okolo úst svietila zaschnutá červená farba.
"N-n-nič mi nehovor, n-n-nič!"
Krištof zúrivo vstal. Podišiel k nej. Napriahol ruku a zahnal sa. Vrazil figuríne facku tak, že spadla na zem. Odletela jej hlava. Z krku trčali chumáče molitanu. Figurína sa stále usmievala.
"Pre...ppp...pre-pre...páč..." povedal tichým hlasom a po tvári sa mu kotúľali slzy.
Krištof sedel v šepkárskej búdke v prázdnom divadle. Mal odtiaľto výhľad na celé javisko. Všade vládlo šero.
Čiarou jeho obzoru bol vždy opasok, na ktorom sa hojdal rytiersky meč alebo revolver, podľa doby, v ktorej sa kus odohrával. Alebo nohy herečiek. Kramer -- ktorého všetci pokladali za veľkého herca -- sa takmer pred každým predstavením k nemu elegantne sklonil a povedal: "Dnes budem hrať zamyslene. V prestávkach, keď zostanem s myšlienkami pozadu, mi daj text. Neviem ani slovo!" Raz ho záludná hra vyobcovala na trón v pozadí javiska, hral totiž kráľa. Nesmel ho opustiť, hoci Krištofovo šepkanie vôbec nepočul. Tak tam len sedel so zachmúrenou tvárou. Nadšená kritika druhý deň písala: "Mraky majestátu ležali nehybne okolo jeho hrozivého čela. Jeho mlčanie bolo desivé!
Krištof si vzdychol. Pripadalo mu zvláštne, že toto miesto, inokedy plné hlasov a hudby, teraz -- keď je prázdne -- nevyžaruje žiaden zvuk. Predstavoval si, že by to celé malo fungovať ako kamene, ktoré ešte dlho po západe slnka sálajú teplo. Ale nepočul ani vzdialené ozveny. Nič. Len ticho, ktoré až bolestivo tlačilo na uši. V tom tichu začal vnímať hudbu.
Prvé tóny orchestra.
"Kde si?"
"Tu."
"Kde, tu?"
"Tu!
"Nevidím ťa!"
"Ani ja teba..."
"Dobre, ale... Prečo je tma?"
"Neviem. Zrazu len zhasli svetlá..."
Na javisku sedela iba figurína bez hlavy.
Keď vyšiel von, naokolo ležala noc. Neznámy človek s harmonikou bol už preč. A holuby tiež.
Musí sa z toho všetkého nejako vyvliecť -- premýšľal Krištof. Lenže ako...?
Ďalší deň znovu nasadol do Lincolna, ktorý ho čakal pred domom.
Zajtra v HN:
V nasledujúcej časti príbehu spoznáte Krištofovho najlepšieho priateľa, bezdomovca Defa Lepparda, a dozviete sa, po čom spoločne pátrajú.
Archív predchádzajúcich častí románu nájdete na www.hnonline.sk