"Dva stromy v záhrade. Ten vyšší je Jožko, ten nižší, akurát sa uchytil, je Karol. Obidva stromy pani Jarmila zasadila, keď chlapci Svitkoví vstúpili do jej života. Po dvanástich rokoch sa príbeh pani Jarmily Brusilovej a chlapcov výrazne zdramatizoval,“ takto sa začína príbeh nového dokumentárneho filmu s názvom Chcela som byť matka. Režisér Marek Šulík sa v pokračovaní cyklu Nechcené deti po 12 rokoch vracia do rodiny Jarmily, ktorá pred šestnástimi rokmi prijala do pestúnskej starostlivosti dvoch bratov.
Komplikovaní chlapci pochádzali z rozvrátených rodín, teraz sa z novej snímky dozvedáme, že mladší z nich zomrel pri autonehode a starší udržiava so svojou "mamou“, ktorá stratu jeho brata ťažko nesie, len sporadický kontakt. Dnes sa však stará o ďalšie dve deti.
V druhej snímke, ktorá má takisto dĺžku 26 minút, sa režisér Jaro Vojtek vracia do rodiny Nikolky, ktorú rodina Jančovcov prijala napriek tomu, že bola zrakovo, telesne i mentálne postihnutá a svoje rozhodnutie neľutujú ani po 12 rokoch, keď sa jej stav dosť zhoršil. Teraz má Nikolka 15 rokov a aj vďaka starostlivosti celej rodiny chodí a začína rozprávať. Komunikuje málo a aj preto si dokument vyslúžil názov Povieme si to v nebi. Filmový projekt Nechcené deti realizuje nezisková organizácia Návrat. Oba dokumenty budú mať na festivale dokumentárnych filmov DOCsk v Košiciach, kde budú v piatok uvedené, svetovú premiéru.
CHCELA SOM BYŤ MATKA (réžia Marek Šulík)
https://www.youtube.com/embed/w5w0llhglUo
Prečo je téma nechcených detí v nových rodinách taká zaujímavá pre dokumentárne filmy?
K tejto téme sme sa dostali náhodou. Keď som skončil školu, prišli za mnou zo združenia Návrat, že by chceli robiť seriál dokumentárnych filmov, ktoré by reflektovali problém opustených detí, pretože vtedy sa o tej téme príliš nerozprávalo - ani o tom, že náhradné rodiny sú dôležité a že detské domovy v poriadku nie sú. A odvtedy je to prirodzená súčasť môjho súkromného aj profesijného života, táto téma je už vo mne "zapečená“.
Ako vnímate túto tému a rodinu, keď ste ich život snímali pred 12 rokmi a teraz?
Tie filmy vznikajú v nejakom čase a sú viazané na to, aké vzťahy medzi tými deťmi a rodičmi existujú, a aj na to, aký som bol ja. Tieto deti však vtedy boli ešte malé a vtedy aj problémy vyzerajú ľahšie. Nič sme neprikrášľovali, ale tak ako tí ľudia boli pozitívnejší a radostnejší, aj tie filmy tak pôsobili. Súčasné filmy sú však komplexnejšie v opisovaní vzťahov, a teda komplikovanejšie.
Nemáte pocit, že takéto filmy môžu ľudí od osvojenia nechcených detí aj odradiť?
Zaoberal som sa tým veľmi často, ale stretol som sa s rôznorodými reakciami. V živote sa deje veľa dobré aj zlého, ale treba si uvedomiť, že mnohé deti by neboli na takej úrovni ako sú teraz, keby ostali v detskom domove alebo v pôvodnej rodine, a to je dôležité.
S akými reakciami na sociálne dokumenty ste sa stretli v zahraničí?
Nie je to ani tak o tom, v ktorej krajine dokumenty vznikajú, ale o tvorcoch. Niektorí chcú život viac pozorovať, niektorí viac komentovať a človeka nechajú premýšľať.
Stretávate sa s názorom, že ste naivný, keď veríte, že tie filmy môžu niečo zmeniť?
Spoločnosť, v ktorej žijeme, je rôznorodá, sú takí, ktorým to niečo povie a vedia vnímať svet aj komplikovanejšie, a sú iní, ktorí sa k tomu postavia ľahostajne, a teda vypadávajú z kruhu ľudí, pre ktorých môže byť tento film zaujímavý.
POVIEME SI TO V NEBI (réžia Jaro Vojtek)
https://www.youtube.com/embed/FCbBuEiro_k
Prečo vás zaujala práve téma nechcených detí s komplikovanými osudmi v nových rodinách?
Je to veľmi silná téma, čo sa týka vzťahov ako takých. V tomto prípade ide o dospelých a deti, či už ich vlastné alebo nevlastné, ale združením Návrat vymedzené, že ide o deti z detských domovov. Apelujú na ľudský pohľad na svet - nebyť ľahostajní a byť malými hrdinami, o ktorých nikto nevie. Pre mňa sú to témy, o ktorých sa dá v dokumentoch krásne rozprávať.
Bolo to pre vás ťažšie ako vaše doterajšie dokumenty?
Na filme ma baví najmä to "pátranie“, o čom sú vzťahy, kde je ich kvalita a kde sa ich ušľachtilosť a ľahostajnosť stráca. Keď sa do niečoho púšťam, zdá sa nám to ťažké a tematicky silné, na dokumentaristovi je, aby našiel veci, ktoré nie sú bežne vidieť. Mohli sme si povedať - sú tu rodičia, ktorí sa starajú o nevidiace dievča a koniec. Ale je za tým oveľa viac a o tom je ten film.
U nás nie sú tieto témy príliš "populárne“, ako sa sociálnym dokumentom darí v zahraničí?
Neviem ešte, aké budú reakcie na tento film, dokončil som ho ráno pred novinárskou premiérou. No napríklad pri dokumente Z kola von jeden rakúsky režisér nesmierne oceňoval, že ľudia v ňom rozprávajú o svojom utrpení, čo u nich ľudia až tak nedokážu. Takže v zahraničí sú viac previazané komentármi, naše sú viac o človeku, a to je dobre.
Môže takéto dokumenty, ktoré vznikajú akoby "na zákazku“, aj niečo zmeniť?
Aj tieto sú podľa mňa dôležité a dajú sa robiť kvalitne. Pri filme Z kola von to bolo niečo podobné a teraz je v hlavnej súťaži krátkych filmov v Krakove. Vždy ide o to premeniť tému na odkaz, verím, že ani tento film nenechá nikoho chladným. Inak by som to nerobil.
A nerobia sa vám radšej "vlastné“ témy?
Ono sa to tak zlieva, ale ak by ma mne daná téma neoslovila, tak to nezoberiem, takže je to tým podmienené. Keď prídu za mnou, vedia, že ma takéto témy zaujímajú. Neprišli by predsa za mnou s ponukou robiť reklamu na maslo.
Napriek tomu v súčasnosti režírujete aj komerčné televízne projekty...
...aj do nich sa však dajú implantovať veci, ktoré môžu človeka nútiť sa zamyslieť. Aj v tej známej kuchárskej šou môžem napríklad ukázať určitý postoj k práci. Je tam priestor, kde sa dá naplniť práca režiséra.