Taliansky neorealistický prozaik, dramatik, literárny kritik a novinár Alberto Moravia, jeden z najvýznamnejších talianskych spisovateľov 20. storočia, zomrel pred 20 rokmi v Ríme - 26. septembra 1990.
Bol najpredávanejším talianskym autorom. Za svoju svetovú slávu vďačí románom i poviedkam, v ktorých vedel citlivo vyrozprávať a vykresliť taliansku spoločnosť 20. storočia. Fašisti jeho knihy cenzurovali, Vatikán ich považoval za nemorálne a istý čas ich držal na indexe zakázaných, ale Moravia sa stal miláčikom Talianov. Mnoho jeho románov a poviedok sfilmovali.
Alberto Moravia, vlastným menom Alberto Pincherle sa narodil 28. novembra 1907 v Ríme. Sám seba označoval za kritického realistu, čo zdôvodňoval svojím záujmom o sociálnu tematiku. Pochádzal zo zámožnej rodiny benátskeho architekta a maliara a prostredie Ríma, do ktorého sa narodil, je tiež témou väčšiny z jeho próz.
V detstve vážne ochorel na kostnú TBC a strávil dlhé roky na lôžku najprv doma, potom v horskom sanatóriu a ďalšie roky ako rekonvalescent v rôznych alpských letoviskách. Choroba a izolácia s ňou spojené v ňom vyvolali pocit osamelosti a nedostatku kontaktu s okolitým svetom, čo sa premieta i v Moraviovom diele. Študoval francúzštinu, angličtinu a nemčinu, mnoho čítal.
Od 20. rokov pôsobil ako novinár a literárnej tvorbe sa venoval od 30. rokov. Bol v Anglicku, v rokoch 1930--1935 žil striedavo v Paríži (ako mladý písal tiež po francúzsky) a v Ríme, navštívil New York, Čínu, ZSSR, Indiu, Afriku a napísal o cestách knihy reportáží. Pre svoj židovský pôvod mal počas vojny obmedzené publikačné možnosti a musel sa skrývať. Pracoval ako novinár v talianskom Turíne, scenárista, filmový kritik. Vo funkcii dopisovateľa londýnskych novín mnoho cestoval. V povojnovom období sa pre nekonformné názory dostal do sporu s cirkvou. Dočkal sa však i slávy a uznania.
Moravia vynikol už v roku 1927 prvým románom Ľahostajní, kritickým obrazom úpadku talianskej mešťanskej rodiny, s typickými motívmi odcudzenia a neschopnosti ľudských vzťahov.
V 50. rokoch obohatil neorealistickú prózu o osobitý lyrizmus, grotesknosť a záhadnosť, ktoré boli charakteristickým rysom jeho predvojnovej poviedkovej, novelistickej a románovej tvorby. Dôkladný popis životnej reality, výsek každodenného života, dôraz na sociálnu problematiku, drsnosť charakterov a ľudový jazyk ulice - všetky tieto prvky nájdeme v jeho vrcholnom diele tohto obdobia, v Rímskych poviedkach (1954,1959), kde zobrazil svet rímskej chudoby, žijúcej na okraji rímskej spoločnosti (prostitútok, šoférov, predavačiek, rôznych remeselníkov).
V mnohých ďalších dielach, napríklad Agostino (1944), Neposlušnosť, Pohŕdanie (1954), Nuda (1960) i v poviedkovej knihe Veci nie sú veci sa objavujú typické znaky existencializmu-odcudzenia a zvečnenia. Protifašistická a odbojová tematika sa objavila v románoch Konformista, Rimanka a Horalka (1957).
Jeho rozsiahle literárne dielo bolo spočiatku ovplyvnené existencializmom, v 40. a 50. rokoch neorealizmom, ktorého bol vedúcim predstaviteľom.
Pre Moraviovu tvorbu, ako pre tvorbu autora, ktorý vyrástol z modernej svetovej literatúry, je charakteristická i tematika sexuálna, inšpirovaná životom, ale i modernou literatúrou a vedou, predovšetkým Freudovou psychoanalýzou a surrealizmom. S touto tematikou sa pri Moraviovi môžeme stretnúť i v predvojnových prózach. Znovu ju potom rozvinul na sklonku života v 70. a 80. rokoch. K vrcholným dielam neskorého obdobia Moraviovej tvorby patrí postmoderný román Ja + on (1971).