Keď sme sa s Attilom Mókosom stretli na filmovačke filmu Pokoj v duši, bolo to po 13 rokoch, čo sme sa naposledy videli. Na hoteli mi vtedy s veľkým oduševnením rozprával, ako točí so svojou spolužiačkou Szidi Tobias krásny scenár jej manžela Petra Lipovského – Marhuľový ostrov – príbeh z juhu Slovenska.
Príbeh osudovej ženy a jej troch mužov. Príbeh lásky, vášní, so všetkými strasťami a radosťami, ktoré prináša život na tomto krásnom kuse našej krajinky. Už vtedy Attilove zápalisté rozprávanie vyvolávalo vo mne neobyčajné očakávanie. Ten príbeh ma tešil a zároveň som si uvedomoval, ako je dôležité, práve v týchto časoch hovoriť pravdivé príbehy z juhu. Hovoriť o ľuďoch, ktorí tam žijú, ich skutočné životy a priniesť ich aj pre nás, ostatných na Slovensku. Je to dôležité práve v čase, keď sa k tejto časti nášho štátu vyjadrujú tí, čo s tým nemajú nič spoločné a používajú ho len ako svoj politický výťah na ceste hore. Ak si dobre pamätám, tak o juhu Slovenska naposledy točil režisér Stanko Párnický v roku 1987 Ballekovu Južnú poštu a odvtedy nič.
Až teraz, po 24 rokoch, sme schopní si všimnúť, že aj toto sme my, súčasní, plní chuti milovať a žiť. Marhuľovému ostrovu to trvalo celých päť rokov, kým uzrel svetlo sveta. Od 14. apríla je tu a treba ho navštíviť. Opäť je tu niečo o nás a pre nás. Vďaka Attila za tú dobrú správu. Už sa teším na našu najbližšiu filmovačku, na náš ďalší spoločný príbeh.
StoryEditor