Hovoriť o "strete" alebo "zrážke" civilizácii sa u nás stalo takmer povinným zaklínadlom, aby človek dokázal, že je skutočne fundovaným a aktuálnym expertom na geopolitiku a vojensko-hospodárske súvislosti medzinárodných vzťahov. Podľa toho, ako sa o tejto téme u nás suverénne a zjednodušene rozpráva možno usudzovať, že článok Samuela Huntingtona Stret civilizácií vo Forreign Affairs z roku 1993, prípadne rovnomennú knihu z roku 1996, asi málokto čítal celé a pozorne, ak ich vôbec čítal.
Monopol hŕstky "znalcov" na výklad Huntingtonovej koncepcie u nás však nedlho po udalostiach 11. septembra rozbilo pražské vydavateľstvo Rybka Publishers, ktoré prinieslo na knižný trh preklad knihy Stret civilizácií. Boj kultúr a premena svetového poriadku. Hoci čitateľa môže vystrašiť objemnosť knihy, takmer 400 strán v tvrdej väzbe, ľahký, skôr esejistický štýl ho dokáže rýchlo vtiahnuť do reflexie väčšiny konfliktov, ktoré sa od pádu komunizmu prehnali svetom. Čítavosť a prehľadnosť knihy takmer uberá na serióznosti témy a argumentov používaných v knihe.
Precenené technológie
O čom teda táto, už kultová kniha, je? V podstate je, ako aj autor sám priznáva iba interpretáciou vývoja globálnej politiky po skončení studenej vojny, obdobia, keď sa rozpadol starý bipolárny poriadok, na troskách ktorého sa pomerne násilne a krvavo formuje nový poriadok. Rovnováhu, založenú na vzájomnom vyvažovaní sa dvoch ideologicky súperiacich mocností, nahrádza vzájomné súperenie viacerých kryštalizujúcich sa civilizácií, ktoré sa opierajú o historicky hlbšie zakorenené kultúrne identity. U Huntingtona je badateľný silný konzervativizmus, najmä v spôsobe, akým útočí na predstavu univerzálneho svetového poriadku založenom na myšlienke multikultalizmu. Táto idea je podľa neho iba chimérou a je formou expanzionizmu západných hodnôt a kultúry do iných kultúr. K odmietaniu snahy, ale aj možnosti pozápadňovania sveta, ho vedie niekoľko dôvodov, ktoré sa snaží, opierajúc sa o množstvo konkrétnych údajov vo svojej knihe, obhájiť. Po prvé, spochybňuje predstavu, že technologická a ekonomická modernizácia prináša so sebou zároveň príklon k hodnotám najrozvinutejšej a dominujúcej kultúry Západu. Ako príklad uvádza príklon verejnosti a aj vládnucich elít v islamských, afrických a ázijských krajinách k pôvodným znakom kultúry, či už v obliekaní, pri oslavách sviatkov, ale najmä príklon k náboženstvu. V tom im ani trocha nebráni výrazná modernizácia v 20. storočí a ani skutočnosť, že vlastnia a ovládajú najnovšie technológie vyvinuté na Západe. Práve naopak, ovládanie nových technológií mení ich vzťah obdivu voči Západu na vzťah sebavedomého súťažiaceho v zápase o dokázanie nadradenosti vlastnej civilizácie.
Kultúra na export
Druhým argumentom je rast ekonomickej, vojenskej a politickej sily ázijských krajín a demografická explózia v islamskom svete, ktoré výrazne menia mocenskú hegemóniu euro-americkej civilizácie na začiatku 90. rokoch. Na príklade veľkosti podielu jednotlivých krajín na celosvetovom hospodárskom raste a produkcii svetového bohatstva ukazuje, ako sa za posledných tridsať rokov postupne znižuje vplyv Západu na vývoj najmä ázijských krajín. A to nielen vývoj ekonomický, ale zmenšuje sa aj možnosť ovplyvňovať riešenie problémov s dodržiavaním ľudských práv, ktoré sú jedným z nosných princípov západnej demokracie. Pokusy prenášať kultúru jednej spoločnosti do inej vidí Huntington ako neúspešné a vedúce do vzájomných civilizačných konfliktov. Konflikty ako také existovali vždy, no pri konflikte civilizácií neexistuje žiadna vyššia a univerzálna moc, ktorá by mohla v spore rozhodnúť alebo dokázať zabezpečiť ustanovený poriadok. Za najvyššie úrovne kolektívnych identít a kultúrnej jednoty považuje Huntington civilizácie, ktorých v súčasnosti existuje osem alebo deväť. Západná (Severná Amerika, Európa, Austrália a Nový Zéland), latinskoamerická, africká, islamská, čínska, hinduistická, pravoslávna, budhistická a japonská. Najdôležitejším znakom navzájom odlišujúcich jednotlivé civilizácie je prináležitosť k niektorému z historických náboženstiev, ktoré v sebe dokáže integrovať aj rôzne jazykové, teritoriálne, politické, etnické alebo rasové skupiny. "Civilizace -- to jsou ona nejširší "my", uvnitř kterých se cítíme kulturně doma a která nás odlišují od všech jiných "oni"." Takéto civilizácie pretrvávajú aj napriek politickým, ekonomickým, spoločenským a dokonca aj ideologickým prevratom. Svet sa po krachu súperiacich ideológií podobá svetu pred ich nástupom, ibaže už nie je rozdelený na západný svet a zvyšok, ale civilizácie kryjúce sa s veľkými náboženskými sústavami.
Úpadok Západu
Oslabovanie Západu, ktoré Huntington vidí, nespočíva iba v tom, že už nie je najdôležitejšou svetovou mocenskou civilizáciou, ale varuje aj pred vnútorným úpadkom Západu. Strácame podľa neho nie iba schopnosť, ale najmä vôľu brániť sa iným hodnotovým sústavám. Zanedbávame rodiny, rastie u nás kriminalita, nezaujímame sa o politiku a verejne sa neangažujeme, neplodíme potomstvo a ani sa veľmi nestaráme o ekonomický rast v spoločnosti. Preto je skeptický voči možnostiam našej civilizácie a odmieta vojenské a politické zasahovanie Spojených štátov do vnútorných konfliktov v rámci iných civilizácií. Takéto intervencie vo svojich dôsledkoch iba zosilňujú antizápadné postoje na oboch, predtým znepriatelených stranách, ktoré sa šíria aj na ich spojencov. Západná tradícia, do ktorej zaraďuje aj Slovensko, postavená na dedičstve antiky, na katolíckej a protestantskej tradícii, na európskych jazykoch, na princípe oddelenia duchovnej a svetskej autority a vláde zákona, na pluralizme a individualizme je podľa Huntingtona to, čo robí západnú civilizáciu jedinečnou. "Hodnota západní civilizace spočívá nikoli v domělé univerzálnosti, nýbrž v její jedinečnosti. Hlavní odpovědností tak není pokoušet se přetvářet ostatní civilizace podle obrazu Západu, což se nakonec vymyká i jejich upadající moci, ale uchovat, chránit a obnovovat jedinečné kvality západní civilizace."
StoryEditor