Laureát Nobelovej ceny za literatúru, britsko-rakúsky spisovateľ, humanista a mysliteľ s bulharskými koreňmi, svetobežník Elias Canetti zostával dlhé roky pre strednú a východnú Európu neznámym autorom. Išlo pritom o osobnosť, ktorá dielom a myslením ovplyvnila európsku kultúru hlavne v druhej polovici 20. storočia. Od jeho narodenia uplynie v nedeľu 25. júla 105 rokov.
Elias Canetti sa narodil 25. júla 1905 v bulharskom prístavnom meste Rusčuk (Ruse) v rodine obchodníka židovského pôvodu Jacquesa Eliasa Canettiho a jeho ženy Mathilde Canettiovej. Jeho rodičia prišli do Bulharska z Turecka. V roku 1911 sa rodina presťahovala do britského Manchesteru. V nasledujúcom roku otec náhle zomrel a matka sa rozhodla odsťahovať s celou rodinou do Viedne. Canettiho rodným jazykom bolo ladino - sefardská alebo židovská španielčina, ktorou hovorili potomkovia Sefardov - Židov vyhnaných zo Španielska. Tak sa po tomto jazyku, bulharčine, angličtine a francúzštine začal Elias učiť už piaty jazyk, nemčinu, ktorá sa neskôr stala jazykom jeho diel.
Život Eliasa Canettiho možno rozdeliť do niekoľkých etáp. Svoju mladosť strávil vo Viedni, tu napísal dve divadelné hry a jedno zo svojich vrcholných diel, svoj jediný román Zaslepení. Kniha vyšla v roku 1935, autorovi priniesla značnú slávu a preložili ju do niekoľkých cudzích jazykov. Dostal za ňu celý rad medzinárodných cien, napríklad francúzsku "Prix International" v roku 1949. Po nástupe nacizmu román zakázali.
V roku 1934 sa oženil s Vezou Taubnerovou- Calderónovou, v hlavnom meste Rakúska začal študovať chémiu. Viac ako štúdium ho ale zaujali literatúra a filozofia, ktorým sa venoval vo svojom voľnom čase. Prekladal do nemčiny diela amerického spisovateľa Uptona Sinclaira, navštevoval prednášky Karla Krausa, študoval diela Gustava Le Bona, zaujali ho objavy Sigmunda Freuda. Toto všetko tvorilo základ pre najvýraznejšie pole jeho záujmu - skúmanie fenoménu davu a davového správania sa. Vo Viedni, alebo pri svojich návštevách nemeckého Berlína, sa stretával s mnohými spisovateľmi, okrem iného s Bertoltom Brechtom, Hermannom Brochom, Robertom Musilom či so skladateľom Albanom Bergom.
Po pripojení Rakúska k Tretej ríši v roku 1938 emigroval Canetti do Francúzska a nasledujúceho roku do Veľkej Británie. V Londýne zostal do roku 1971. V Británii vzniklo jeho najvýznamnejšie teoretické dielo z oblasti sociológie Masa a moc. Začal na ňom pracovať ešte v roku 1925. Veľkou inšpiráciou mu bol osobný zážitok vypálenia Justičného paláca vo Viedni v roku 1927. Kniha má dve časti. V prvej rozpracoval tézy, že základným nutkaním davu je prežiť - a kto chce prežiť, musí zabíjať. Druhá časť sa zaoberá otázkou, ako a prečo sú davy ovládané vodcami. Hitlera tu vykreslil ako paranoidného vodcu, fascinovaného davom, ktorý vedie.
Po tom, ako Canetti v roku 1963 ovdovel, nadviazal blízky vzťah s Herou Buschorovou, s ktorou sa v roku 1971 oženil a presťahoval sa do švajčiarskeho Zürichu. O rok neskôr sa im narodila dcéra Johanna, ktorá sa stala hudobníčkou. Canettiho druhá žena zomrela v roku 1988.
Nobelovu cenu za literatúru mu udelili v roku 1981 za pomerne krátke texty, skrývajúce hlboké myšlienky -- aforizmy. V jednom z nich Canetti hovorí: "Človek zozbieral múdrosť všetkých svojich predkov a hľa, aký je hlupák!".
Okrem Nobelovej ceny dostal Canetti aj iné vyznamenania - Cenu Georga Büchnera, Cenu Franza Kafku a udelili mu dva čestné doktoráty.
Elias Canetti umrel v Zürichu 14. augusta 1994 a je pochovaný neďaleko hrobu írskeho románopisca a básnika Jamesa Joycea, s ktorým sa cítil duševne spriaznený dielom aj osudom.
Okrem už spomínaných najznámejších dvoch diel je Canetti autorom drám Hochzeit, Die Komödie der Eitelkeit, zbierky aforizmov Tajomné srdce hodiniek, Kafkovi dopisy Felicii, cestopisu Die Stimmen von Marakesch, mnohých esejí a filozofických úvah.