Posledné týždne svojho života nestrávil španielsky maliar Diego Velázquez pred plátnom, na ktorom by majstrovskými ťahmi štetca dokončil ďalší zo svojich výnimočných obrazov. Velázquez ako správca Kráľovského paláca španielskeho kráľa Filipa IV. organizačne zabezpečoval významnú udalosť. Na Bažanťom ostrove riadil prípravy a potom aj priebeh sobáša francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. a Márie Terézie, dcéry Filipa IV. Habsburského. O necelý mesiac, 6. augusta 1660 Diego Velázquez zomrel. A tak od smrti barokového maliara uplynie v piatok, 6. augusta 350 rokov.
V žilách budúceho obľúbeného kráľovského úradníka a maliara neprúdila len španielska krv. Jeho otec Juan Rodríguez de Silva pochádzal totiž z Portugalska. V roku 1597 sa oženil s rodenou Sevillčankou Jerónimou Velázquezovou. Za dva roky, 6. júna 1599 sa mladému páru narodil prvorodený syn, ktorého pokrstili menom Diego. Jeho celé meno bolo Diego Rodríquez de Silva Velázquez. Ako maliar však používal meno po matke Diego Velázquez. Okrem Diega sa manželom narodilo ďalších šesť detí.
Prvorodený syn od útleho detstva prejavoval veľký talent na kreslenie. Aj preto sa už ako desaťročný ocitol v maliarskej dielni vtedajšieho slávneho maliara Francisca de Herrera. Ten sa však údajne vyznačoval dosť nevľúdnou až krutou povahou a tak malý Diego u neho vydržal len rok. V decembri v roku 1610 odišiel do učenia k sevillskému maliarovi Franciscovi Pachecovi, ktorý výrazne ovplyvnil nielen jeho umelecký, ale aj osobný život. Pod jeho vedením získal Velázquez v roku 1617 ako osemnásťročný oprávnenie vykonávať maliarske remeslo. Pacheco si mladého, talentovaného a elegantne vyzerajúceho muža obľúbil a nemal žiadne pripomienky k tomu, keď si začínajúci maliar v roku 1618 zobral za ženu jeho dcéru Juanu de Mirandu.
V roku 1621 zomrel španielsky kráľ Filip III., ktorého na tróne nahradil jeho 16-ročný syn Filip IV. To bol impulz pre Velázquezovho svokra Pacheca, aby cez Gaspara de Guzmána, známeho ako grófa-vojvodu de Olivaresa, ktorý bol hlavným radcom mladého kráľa, dopomohol svojmu zaťovi ku kariére kráľovského dvorného maliara. Snaha Francisca Pacheca nebola márna, lebo už v roku 1622 odcestoval Velázquez do Madridu na kráľovský dvor, kde si svojou skromnou povahou získal mnohých dvoranov. Keď dokončil svoj prvý jazdecký portrét Filipa IV., bol 31. októbra 1623 vo veku 24 rokov vymenovaný za dvorného kráľovského maliara so stálym platom a ďalšími výsadami. Na kráľovskom dvore však nielen maľoval, ale prechádzal aj rôznymi úradníckymi funkciami. Najprv sa stal kráľovským šatniarom, potom komorníkom, dozorcom kráľovských stavieb až nakoniec správcom Kráľovského paláca. V živote pokojného až flegmatického Velázqueza mali veľký význam dva talianske pobyty, kde sa bližšie zoznámil s antickým a renesančným umením. V Taliansku hlbšie spoznal tiež diela svojich súčasníkov - barokových maliarov.
Za tridsať rokov tvorivého obdobia zanechal po sebe Velázquez relatívne málo obrazov. S istotou sa mu pripisuje dvesto diel. Tieto obrazy však majú v dejinách umenia veľký význam. Velázquezove portréty kráľa, jeho rodiny, dvoranov, ale aj bizarných postavičiek bláznov, trpaslíkov či šašov žijúcich na kráľovskom dvore sú dokonalým zobrazení vtedajšieho sveta. Zároveň sa v nich odráža aj postupne sa strácajúci lesk aristokratického spôsobu života. Zo sevillského obdobia sú známe napríklad obrazy Sv. Ján na Patme, Klaňanie sa troch kráľov, Roznášač vody, alebo Starena pražiaca vajcia. Z madridského obdobia sú okrem viacerých portrétov Filipa IV., jeho manželky a detí, významné predovšetkým obrazy ako Dvorné dámy, Báj o Arachné či portréty Inocenta X., Próspera, alebo obraz Kapitulácia Bredy.
Nadčasovosť Velázquezových výtvarných postupov výrazne oslovila v druhej polovici 19. storočia napríklad impresionistov. Jeho obrazy ovplyvnili nielen výtvarníkov, ale inšpirovali aj filozofov ako napríklad Michela Foucaulta (1925-1984), ktorý celú prvú kapitolu svojho slávneho diela Slová a veci venoval rozboru obrazu Dvorné dámy.