V sobotu sa skončil 12. ročník Etnofilmu Čadca, najstaršieho filmového festivalu na Slovensku: ako bienále sa koná už od roku 1980. V druhej polovici 90. rokov rozšíril svoj záber od čisto národopisných filmov, zachytávajúcich ľudovú kultúru, k snímkam o spôsobe života ľudských spoločenstiev a sociálnej antropológii. Zameranie na slovenskú a českú tvorbu si zachoval tiež po rozdelení Česko-Slovenska a od roku 1998 zaraďoval do súťaže aj zahraničné tituly.
Úvod tohtoročného Etnofilmu poznačila smutná udalosť: iba dva dni pred jeho otvorením zomrel vo veku 72 rokov jeden z jeho zakladateľov, režisér -- dokumentarista prof. Martin Slivka. Jeho prihláška na Etnofilm 2002, ktorú odovzdal ako prvý prihlásený účastník ešte v máji riaditeľovi festivalu Štefanovi Vraštiakovi, zostane už navždy len archívnym dokumentom, ilustrujúcim paradoxy osudu. Súčasťou slávnostného otvorenia festivalu bolo aj premietnutie Slivkovho filmu Voda a práca z roku 1963.
Zo 44 súťažných snímok z 12 krajín sa až šestnástim ušlo nejaké ocenenie, čo -- pri všetkej úcte ku kvalite uvádzaných titulov -- zaváňa devalváciou cien. Zlatého turoňa si z Čadce odniesol slovinský režisér Mirko Bogataj, ktorý v rakúskej produkcii natočil snímku Otec Pedro -- apoštol ľudí zo smetiska, profil kňaza, ktorý sa venuje zlepšeniu sociálnych pomerov detí z najchudobnejších rodín na Madagaskare. Zo slovenských príspevkov sa najvyššie umiestnil Rómsky dom režiséra Marka Škopa (Strieborný turoň). Slovensko bolo prítomné aj v nemeckej snímke Absolut Warhola (réžia Stanislaw Mucha), v ktorej autor mapuje vzťah ľudí v rodnom kraji rodičov majstra pop-artu k tomuto umelcovi, vďaka čomu vzniká aj sociálny obraz obyvateľov tohto regiónu. Z ďalších ocenených domácich titulov spomeňme aspoň film Tomáša Hučka Parkan na brehu Dunaja, "epickú metaforu slovenského a maďarského spolužitia v Štúrove cez prizmu obnovy Mosta Márie Valérie na Dunaji". Popri samotných kvalitách tohto celovečerného videofilmu je pozoruhodný aj spôsob jeho vzniku: autor sledoval zvolenú tému viac ako tri roky, natáčajúc na vlastnú päsť súkromnou digitálnou kamerou.
Popri tradičných "etnofilmoch" mapujúcich ľudové zvyky (napr. lotyšské Humno o oslavách svätojánskej noci) a tradície (svieže dielko Fúzy o vzťahu Turkov k mužnej ozdobe tváre) vystupovali vo festivalovej kolekcii filmov do popredia témy národnostných menšín a náboženských spoločenstiev. Vznikla tak zaujímavá mozaika problematiky rómskej (od málo známych faktov o rómskom holokauste v českom filme ...to jsou těžké vzpomínky po súčasný obraz života Rómov na Slovensku v príspevku košického štúdia STV My, ktorí sme stále tu) či židovskej (antisemitizmus v Maďarsku v rokoch 1919 -- 1944 vo filme Stalo sa ľuďom alebo súčasný život židovskej komunity v Komárne v Spomienkach pre budúcnosť).
Kým projekcie súťažných snímok sú na Etnofilme skôr záležitosťou odborníkov, sprievodné podujatia smerujú k širšej verejnosti, čo je bezpochyby správny trend, ktorý by sa mal v budúcnosti viac odraziť aj v celkovej atmosfére festivalu. Napokon, videokazety s filmami zostávajú na náučno-vzdelávacie a osvetové účely k dispozícii v Slovenskom filmovom ústave, resp. v Kysuckom múzeu, u dvoch hlavných organizátorov festivalu. Aspoň cez ne by sa mohol Etnofilm i etnofilm dostať do širšieho povedomia.
StoryEditor