Francúzsky spisovateľ, filozof a "objaviteľ" existencializmu Jean-Paul Sartre výrazne ovplyvnil v 20. storočí myslenie a pozície mnohých ľudí po celom svete. Často bol prezývaný stelesneným rozporom. Za Sartrom, ktorý v roku 1964 odmietol Nobelovu cenu za literatúru, stojí neprehliadnuteľné dielo, ale aj rovnako neprehliadnuteľný a často kritizovaný politický aktivizmus. Od jeho smrti uplynulo včera 30 rokov.
Filozofický, ale aj literárny prínos Sartra spočíva predovšetkým v oslave slobodomyseľnosti, práva vyjadriť svoj názor. Sartre ponúkol existencialistický koncept individuálnej ľudskej slobody a zodpovednosti voči vlastnej osobe, ktorý v 40. a 50. rokoch oslovil veľa ľudí. Na druhej strane však v druhej polovici storočia plamenne obhajoval komunizmus, neskôr dokonca ospravedlňoval terorizmus či glorifikoval násilie. Filozof Bernard-Henri Levy vo svojej knihe Sartrovo storočie napísal, že "nepozná prísnejšieho filozofa slobody ako bol Sartre". Zároveň sa však pýtal, ako spojiť "slobodného človeka a neskoršieho partnera stalinistov" a "filozofa, ktorý veľmi skoro objavil protilátky proti totalitarizmu a ktorý sa neskôr zabudol nimi naočkovať".
Jean-Paul Sartre sa narodil 21. júna 1905 v Paríži. Už od mladosti veľa čítal a zaujímal sa o filozofiu, ktorú vyštudoval na École normale supérieure v roku 1929. Potom učil na viacerých gymnáziách vo Francúzsku. Prerod od individualistov k zástancovi kolektívneho hnutia, ktorý sa naplno prejavil asi o desať rokov neskôr, prekonal počas svojho desaťmesačného pobytu v nemeckom zajateckom tábore v rokoch 1940 -- 1941. To už mal na svojom konte filozofický román Nevoľnosť, ktorý vzbudil neobyčajnú pozornosť. Ešte za vojny sa preslávil existencialistickým spisom Bytie a ničota alebo svojimi hrami Muchy a S vylúčením verejnosti, v ktorej je slávna veta "Peklo sú tí druhí". Popularita Sartra vrcholila po vojne, keď prišiel so svojou slávnou prednáškou Existencializmus je humanizmus alebo s trojzväzkovým románom Cesty slobody.
Všetko, čo v tom čase napísal, slávilo úspechy: romány, divadelné hry, eseje. Neskôr však označil slovo existencializmus za "stupídne". Päťdesiate roky však priniesli významnú zmenu. Sartre začal sympatizovať s komunistickou stranou, mlčal o Stalinových táboroch či o procesoch v Československu. Tiež chválil ZSSR, pričom ešte o pár rokov skôr o ňom Moskva vyhlasovala, že je to "šakal s písacím strojom, píšuci hyena". Po známej návšteve ZSSR v roku 1954 vyhlásil, že tu vládne "absolútna sloboda kritiky" (neskôr priznal, že to bola účelová lož) alebo že "životná úroveň bude v ZSSR o 30 až 40 percent vyššie ako francúzska". V roku 1956 nesúhlasil s Chruščovovým prejavom, v ktorom bol odsúdený stalinizmus, velebil Castrovu Kubu ("kubánska revolúcia je priamou demokraciou"), Titovu Juhosláviu či Maovu Čínu.
Autor slávnej autobiografie Slová odsúdil v roku 1968 inváziu do Československa, o Dubčekovom socializme s "ľudskou tvárou" povedal, že to bola cesta "prísne marxistická, ktorá sa líšila od buržoázneho individualizmu, a predstavovala jeden zo vzorov najvyspelejších foriem socializmu". V Československu bol v júni 1954, potom v novembri 1963 prednášal na Karlovej univerzite a naposledy v novembri 1968, kedy sa zúčastnil na generálke svojej hry Muchy.
V roku 1968 sa aktívne zúčastnil na parížskej jari, neskôr sa dočasne primkol k maoistickému radikalizmu a začiatkom 70. rokov si vyslúžil označenie "duchovný patrón teroristov". Okrem kontroverznej návštevy u väzneného nemeckého teroristu Andreasa Baadera tiež ospravedlňoval palestínsky terorizmus a glorifikoval násilie. V roku 1972 napríklad neváhal napísať, že "Revolučný režim sa musí zbaviť určitého počtu ľudí, ktorí ho ohrozujú. A nevidím iný spôsob než ich usmrtiť". Ku koncu života však už slepý Sartre veľa zo svojho radikalizmu korigoval a zriekol sa sympatií k ZSSR.
Náruživý čitateľ (čítal až 300 kníh ročne), ktorý holdoval alkoholu, cigaretám i rôznym práškom, nebol nikdy ženatý a nemal deti. Jeho celoživotnou priateľkou bola spisovateľka Simone de Beauvoir, v ich vzťahu panovala absolútna nezávislosť. Jeho pohreb sa v roku 1980 stal národnou udalosťou. Sprievodu na cintorín Montparnasse v Paríži sa zúčastnilo až 50-tisíc ľudí.