Ema vyšla na ulicu do hustého dažďa a vedela, že nemôže ísť domov. Potrebovala miesto, kde by sa mohla vyplakať a nikoho pritom neobťažovať. Vošla do najbližšej kaviarne a objednala si kávu. Čašník sa na ňu usmial a prikývol. Položila na stôl zošit a pero, aby bolo jasné, že sa ešte vráti, a so zvyškom vecí sa presunula na toaletu a na pár minút nechala slzám voľný prietok. Potom ich zastavila, umyla si tvár studenou vodou a pozrela do zrkadla. Raz jej niekto povedal, že je pekná, keď plače. Možno to aj bola pravda. Oči jej žiarili, líca a pery mala červené. Zvyčajne vyzerala skôr zodpovedne a seriózne, teraz pôsobila o niečo živšie. Aj čierne oblečenie jej svojím spôsobom pristalo. Pekne kontrastovalo s jej svetlými vlasmi a zelenými očami.
Utrela si tvár a vrátila sa k stolu. Káva tam na ňu už čakala. Vytiahla z kabelky knihu, otvorila ju na náhodnej strane a položila pred seba. Neplánovala čítať, len chcela vyzerať, že niečo robí. Aby nepôsobila čudne. Mechanicky popíjala kávu a pozerala pred seba. Keď čašník prechádzal okolo, opäť sa na ňu usmial. Úsmev opätovala a naoko sa zahĺbila do knihy.
"Ako sa máš?" spýtal sa čašník nenútene.
"Ale celkom dobre, ďakujem."
"Piješ hrušku? Daj si na mňa, dnes mám narodky, tak tu trochu oslavujem," navrhol.
"Ehm... nie, ďakujem, ale všetko najlepšie."
"A chodíš niekedy von, niekam sa zabaviť a tak?"
"No... niekedy, keď mám čas."
"Tak by sme mohli cez víkend niekam skočiť, čo myslíš?" úsmev sa mu ani na chvíľu nestratil z tváre.
"Môžeme," odpovedala, no okamžite rozmýšľala, ako by sa tomu vyhla.
"To by bolo fajn, tak sa už teším," konštatoval a vrátil sa k práci.
Bol taký milý, pomyslela si. Milý spôsobom, akým vedia byť milí len šťastní ľudia. Spokojní, takí, čo nemajú toho priveľa, nemajú sa čím trápiť. Akurát ona by mu chýbala k šťastiu! Vedela, že s ním nikam nepôjde, no nedokázala ho odmietnuť. Čo by na to povedali jej rodičia -- keby chodila s čašníkom? A jej kamarátky! To by nemohla. No ako sa tomu vyhnúť?
Ani nezbadala ako, šálka kávy sa postupne vyprázdnila. Čašník sa pri nej zjavil takmer okamžite.
"Prinesiem ti ešte niečo?" spýtal sa.
"Ešte jednu kávu poprosím," objednala si. Potrebovala čas, aby si premyslela stratégiu úniku.
"Nemala by si to s tým kofeínom preháňať," radil jej.
Ešte s ním ani nemala rande, a už jej hovorí, čo má robiť. Hneď pocítila potrebu poslúchnuť ho, povedať, že má pravdu, že chce radšej minerálku. Ovládla sa, previnilo sa usmiala a opäť predstierala, že číta. Ako sa len odtiaľ dostane? Čo ak si od nej vypýta číslo?
Jej predtucha sa naplnila. Nadiktovala mu číslo a odvtedy prestala zdvíhať hovory od ľudí, ktorých nemala uložených v telefóne. Škoda, mala tú kaviareň rada. Teraz tam už nikdy nebude môcť ísť.
Na cestu autobusom si pustila hudbu. Akúkoľvek, bolo jej to jedno, len stlačila play a nech si jej prehrávač prehráva, čo mu je po vôli. Počúvala, čo jej odporučili kamarátky. A páčilo sa jej to. Pesničky si púšťala, aby vyplnili ticho, aby potlačili nechcené myšlienky, aby vytvorili atmosféru, ktorú šedivé, prázdne dni nemali alebo premenili smutné pocity na veselšie. K hudbe mala neosobný vzťah. Úžitkový. Keby sa o nej chcel niekto dozvedieť viac na základe jej obľúbených spevákov a ich piesní, veľa by toho nezistil.
Keď Ema vystupovala z autobusu, vo vrecku jej pípla esemeska. "Buduci tyzden chata -- prides na ine myslienky, co ty na to? " čítala na moknúcom displeji. To bolo to posledné, na čo mala vzhľadom na udalosti ostatných dní náladu. "Jasne, to znie super," odpísala a stlačila send.
Poštár trpezlivo stláčal zvonček na malom dome na predmestí. Bola to jedna z prvých ulíc, na ktoré v ten deň niesol poštu, tak mal ešte dosť energie a odhodlania robiť svoju prácu poriadne. Okrem toho bola malá zelená schránka preplnená listami, letákmi a účtami, takže inú možnosť ani nemal. Oznámenie o uložení doporučenej zásielky by do schránky ešte nejako natlačil, ale zvyšná pošta by sa tam v žiadnom prípade nezmestila. Zvonil a zvonil, no bez ohlasu. Dom vyzeral opustene. Poštár to vzdal s pocitom, že urobil všetko, čo bolo v jeho silách, a prešiel k ďalšiemu domu. Keď už mal celú ulicu za sebou, zháčil sa. Pohľad mu opäť zablúdil k domu s preplnenou schránkou a rozhodol sa zistiť, čo je vo veci.
Doktor Hechter tam žil sám. Nepísali mu nijakí rodinní príslušníci, nechodili mu vianočné či veľkonočné pozdravy ani pohľadnice z dovoleniek. Dostával len účty, listy z bánk, poisťovní, odborné časopisy a podobne. Nič osobné. Pokiaľ mohol poštár posúdiť, doktor Hechter nemal nikoho. Ak by sa mu niečo stalo, trvalo by dlho, kým by si to niekto všimol. Možno leží niekde zavalený skriňou a potrebuje pomoc, možno je mŕtvy...
Poštár sa rozhodol konať a poobzeral sa po ulici. Bola prázdna. To mu vyhovovalo, netúžil, aby ho niekto videl pri nedôstojnej činnosti, na ktorú sa pripravoval. Zdvihol veľkú tašku s listami a s námahou ju prehodil cez železnú bránku. Potom sa ľavou nohou postavil na malý výčnelok a pravú vyšvihol na opačnú stranu. Keď k nej prisúval druhú nohu, na chvíľu stratil rovnováhu, no nespadol. Pozrel sa na zem a zoskočil. Prežil to, taška tiež. Bolo to najväčšie dobrodružstvo v jeho doterajšom profesijnom živote.
Poštár prešiel k domovým dverám a zaklopal. Raz, dvakrát, trikrát. Hlasnejšie a hlasnejšie. Stisol kľučku -- dvere boli odomknuté. Vošiel do malej kuchyne, v ktorej sa šíril hnilobný pach. V dreze a na linke sa kopili taniere so zvyškami pokrmov v rozmanitých štádiách rozkladu.
"Haló? Je tu niekto?" zakričal.
Keď sa nikto neozval, prešiel do ďalšej miestnosti. Obývačka bola v rovnako zlom stave ako kuchyňa. Bol v nej zanedbaný neporiadok typický pre miesta, na ktorých nikto netrávi čas.
"Haló!" zakričal poštár hlasnejšie a zvažoval, či má ísť ďalej. Na tom mieste bolo čosi hrozivo nezdravé. Možno to mal radšej nechať tak. Skôr či neskôr by si to všimol niekto iný, vyriešil by to miesto neho. Zbytočne sa do niečoho zaplietol. No keď tam už bol...
Druhé haló preniklo k ušiam doktora Hechtera akoby z obrovskej diaľky a narušilo zložité pochody jeho sústredenej mysle. Zdvihol pohľad od hŕby papierov na pracovnom stole. Niekto bol v jeho byte, uvedomil si s nevôľou a hnevom. Niekto sa odvážil narušiť jeho absolútnu izoláciu.
Dvere na pracovni sa otvorili. Poštár vchádzal s očakávaním prázdnoty, neporiadku a neprívetivosti. Keď zbadal doktora Hechtera sediaceho za písacím stolom, zhíkol. Tú neprívetivosť trafil. Doktor sa naňho mračil, vyzeral, že sa každú chvíľu rozkričí.
"Ehm, prepáčte, ja... nevedel som," jachtal poštár.
Najradšej by vybehol preč, no nohy sa ešte nespamätali zo šoku.
"Čo tu chcete?!" spýtal sa doktor Hechter zúrivo.
"Ja... som poštár... máte doporučenú zásielku a vaša schránka je úplne preplnená. Vyzeralo to... Bál som sa, že..." vysvetľoval.
"Vypadnite!" skríkol doktor a poštár ho bez váhania poslúchol. Zopár listov, ktoré mal doktorovi doručiť, hodil bez rozmyslu na jeden zo špinavých tanierov v kuchyni. Keď sa za ním zatvorili aj tretie, posledné dvere, doktor Hechter si zapálil cigaretu. Bola posledná z veľkej zásoby, ktorú si zaobstaral skôr, než sa zavrel do svojej knižnice a pustil do práce. Vzdychol si. Predsa len bude musieť vyjsť von, predsa len bude musieť ísť do obchodu. Umyť sa, prezliecť, rozprávať sa s predavačkou. Aké zbytočné činnosti!
Jeho režim bol prísny. Napriek rozsiahlym znalostiam z psychológie nedodržiaval základy psychohygieny. Neuznával ju, nepotreboval ju. Celé dni sedel v zatuchnutej, zafajčenej knižnici. Na malom okne zatiahol záves, jediným svetlom bola stolná lampa, osvetľujúca len to najnevyhnutnejšie, čo potreboval k práci. Aby ho nič nevyrušovalo. Namiesto popolníka používal kovový kýbeľ, ktorý bol teraz už takmer plný. Na stole mal veľkú nádobu s kávou. Už dávno studenou, no to mu neprekážalo, kofeín fungoval aj v takejto forme. Spával málo, aj to na nepohodlnom koženom kresle vo svojom pracovnom kútiku. Chrbát ho bolel zo dňa na deň viac, no jeho posadnutosť bola silnejšia než bolesť.
Sám vyzeral omnoho zanedbanejšie než akákoľvek časť jeho domu. Vrásky na čele sa mu prehĺbili, tvár mal prepadnutú, výrazne schudol a zarástol. Všetko mu to však bolo jedno. Jeho vzhľad nikdy nebol zvlášť príťažlivý, neprevyšoval genialitu jeho mysle, tak mu nevenoval pozornosť. Malichernosti. Sústredil sa len a len na svoj plán. Z fotografie na protiľahlej stene naňho prísne pozeral Sigmund Freud, jeho inšpirácia, jeho vzor, ten pohľad ho nútil pokračovať a na nič iné nebrať ohľad. Bol už tak blízko!
Na papieroch pred jeho nosom svietili slová nevedomie, bariéra, vytesnenie, sny, insomnia. A najviac zo všetkého -- nočné motýle. Predbežný, pracovný názov jeho projektu. Samozrejme, keď bude publikovať výstupy zo svojho výskumu, zmení ho na niečo serióznejšie, vedeckejšie, no tá metafora bola dokonalá. Tvory poletujúce v noci, uväznené v lampe, neschopné nájsť otvor, ktorým by vyleteli von, otvor, ktorý sa všetkým zdá taký zjavný, no ony sami ho nevidia. Vytesnili ho tak hlboko do svojho nevedomia, že už ani nevedia, že existoval, že cezeň prešli a dostali sa do tej zložitej situácie. Až nakoniec zhoria. Len jemu bolo súdené zachrániť ich, len on im mohol pomôcť a získať tak večnú slávu.
S námahou vstal od stola. Musel ísť na toaletu. Akokoľvek sa usiloval, túto potrebu sa mu nepodarilo potlačiť. No aj cestou do kúpeľne plánoval, premýšľal, formuloval. Jeho teória, vychádzajúca z myšlienok veľkého Sigmunda, bola takmer dokonalá. Potreboval už len výskumnú vzorku, na ktorej by svoje hypotézy overil. A tú získa. Už to má vymyslené tak, aby sa informácie dostali k správnym ľuďom, len a len k nim, aby si ich v noci našli na správnych miestach.
Rozhliadol sa okolo seba. Je to tu v hroznom stave, uprace, určite uprace. No až neskôr. Potom, keď už bude všetko pripravené. Vošiel do kúpeľne a do zrkadla sa radšej nepozrel. Ani ruky si neumyl. Strata času!