Lasica pre HN: Magda nechce dôchodcu, tak hrám (video)

V živote sa mu už pár úderov hole-in-one podarilo, v golfe na ne ešte len čaká. O odchode zo scény uvažuje, ale nechce zostať schátraným dôchodcom. Oslávenec Milan Lasica.

Veľa ráz ste sa vyjadrili, že sa vás ľudia zvyknú pýtať stále to isté, a preto máte niekedy pocit, že nevedia vymyslieť originálnu otázku...
Pokiaľ ide o moje povolanie, väčšinou sa pýtajú stále to isté, ale pokiaľ ide o moje súkromie, som rád, že sa veľa nepýtajú, pretože na to by som nerád odpovedal. Nie som človek, ktorý by sa príliš ochotne zdôveroval s intimitami ani priateľom, nie to ešte novinárom.

Majú pred vami rešpekt?
Rešpekt som si nikdy nebudoval, ale je možné, že to vzniklo prirodzenou cestou, rozhodne nie programovo. Som tomu rád, nebol by som nadšený, keby ma príliš sledovali.

Tento týždeň ste sa však práve kvôli vašim narodeninám objavovali skoro všade.
Aby som bol celkom úprimný, tieto rozhovory poskytujem preto, že to považujem trochu za svoju povinnosť. Je však milé, že moje narodeniny vzbudzujú toľko pozornosti, aj keď to číslo samo osebe nie je príliš povzbudzujúce. No na druhej strane by som sa nerád dostal do pózy, že nebudem poskytovať rozhovory, lebo ma to nebaví. Vydržím to.

A prekvapili vás niečím novinári?
Ani nie. (Smiech)

Ale vaši priatelia a známi vás prekvapili knihou. Ste rád, že ste teraz na chvíľu témou aj vy sám?
Je to pre mňa novinka, lebo ešte nikto nikdy nenapísal knižku, ktorá by sa týkala mňa. Na tomto projekte sa zúčastnilo až sedemdesiat ľudí a každý napísal niečo na moje konto.

A ako sa teda pozeráte na to, že si vás takto uctilo toľko osobností?
Znamená to len toľko, že som dostatočne známy a že ma poznajú. V tej knihe sú aj ľudia, ktorí nie sú mojimi priateľmi, ale vyjadrujú sa k mojej osobe. Všetci pozitívne, pretože asi nikto nepovažoval za vhodné hovoriť pri takej príležitosti nejaké negatívne veci.

V ich spomienkach sa často objavovali tie isté miesta, situácie či ľudia ako Július Satinský, Jana Kocianová, Tomáš Janovic, Jaro Filip, režisér Janko Roháč. Stretávate sa s niektorými z toho obdobia ešte aj dnes?
Pravidelne sa stretávam s Tomášom Janovicom, a teda s ním sa môžem rozprávať stále veľmi zasvätene o tom, čo sme prežili, inak sa veľmi s ľuďmi nestretávam. Sú ľudia, s ktorými som pracoval v šesťdesiatych rokoch a odvtedy som ich videl trikrát, niektorých možno ani raz. Málokedy zostávajú vzťahy také silné, že by sa človek stretával s tými ľuďmi naďalej v takej intenzite, ako keď spolu robili. Janovica tu mám stále...

Hovorieva, že vás dvoch spolu spája káva...
Áno, chodíme spolu do kaviarní, sme tie pravé kaviarenské typy. Skúmame, kde sa v Bratislave varí dobrá káva a musím s radosťou povedať, že tých miest je čoraz viac. Ešte pred časom bolo však ťažké nájsť dobré miesto.

Ako vás vnímajú ľudia, keď posedávate v kaviarňach alebo vás stretnú na ulici?
Správajú sa ku mne veľmi milo a väčšinou hovoria, že sú radi, že ma vidia naživo.

Niekedy viete pôsobiť na ľudí aj "namosúrene“.
Nepozorujem sa, neviem, možno tak pôsobím, ale s tým sa dá ťažko niečo robiť, som taký typ.

Neberte to ako výčitku.
Neberiem, je to tak.

A ešte ste aj lenivý?
Lenivosť je len pocit. Niektorí ľudia sú horúčkovito činní, stále musia byť v pohybe a pritom ich výsledky nemusia byť bohatšie ako u takých pohodlných ľudí ako som ja, ktorí majú radi chvíle ničnerobenia a odpočúvajú. Nie vždy je to tak, že čím väčšiu činnosť človek vyvíja, tým väčšie výsledky to prináša.

Jan Kraus to zhodnotil tak, že ste človekom, ktorý sa neponáhľa, ale napriek tomu je väčšinou v cieli prvý... a aj preto ste v sedemdesiatke taký svieži?
Človek, ktorý sa neženie za vecami tak upachtene, to možno dosiahne skôr ako tí, ktorí utekajú za svojimi túžbami. Netreba nič preháňať a niektoré veci k vám prídu aj bez toho, že by ste sa za nimi načahovali.

Chceli by ste aj vy ešte niečo dočiahnuť?
Už veľmi nie. Myslím si, že takéto ambície patria k nižšiemu veku, ja by som mal už len s vďakou prijímať, ak mi čas ešte poskytne nejaké možnosti alebo príležitosti.

Napríklad dvere, za ktorými by sa nachádzalo trebárs Japonsko?
Áno, v súvislosti s cestovaním zvyknem hovoriť o dverách, za ktorými by hneď bolo Japonsko, pretože nerád by som tam letel napríklad osemnásť hodín. Také dvere by neboli zlé, ale mohli by byť za nimi aj iné zážitky.

Teda rád cestujete?
Pobyt v krajine je však vždy hektický, lebo chceme za krátky čas toho veľa stihnúť, a niekedy to nie je ani dobré. Pre mňa je však pôsobenie v ďalekých krajinách zaujímavé, až keď na to spomínam. Vtedy mám veľmi príjemné pocity, presne tak ako rád čítam knihy, ktoré som už čítal a pozerám na filmy, ktoré som už videl, tak aj rád cestujem do krajín, v ktorých som už bol.

Ste teda aj veľký filmový fanúšik?
Áno, to je pravda, teraz je však veľká výhoda, že si to človek môže premietať na prístrojoch, dokonca ani do kina nemusí chodiť. Ale dnes sú kiná iné, človek je tam skoro sám, nikto ho nevyrušuje, a to mám celkom rád.

Na čom ste boli naposledy?
Naposledy som videl film Sherlock Holmes, ale nepáčilo sa mi to.

Okrem toho sa venujete aj športu, vaším najobľúbenejším je golf.
Golf je v tom výborná hra, že sa dá hrať prakticky do smrti, nezáleží na veku. A hoci to tak nevyzerá, je to dosť náročné na fyzickú kondíciu, takže ak si aj človek nezahrá podľa svojich predstáv alebo ak mu tá hra nejde, ako by chcel, aspoň si oddýchne.

V golfe sa snažíte sa o priamy úder do jamky hole-in-one, podarilo sa vám niekedy niečo také v živote?
Golfistka Zuzana Kamasová mi priala, aby som ho raz trafil, dúfam, že jej to želanie vyjde. V živote sa niekedy stáva, že človek urobí niečo akoby jedným ťahom, a takýchto vecí sa mi pár stalo. Raz som napríklad napísal text pesničky, ktorý sa ukázal ako veľmi dobrý a nejako som sa s ním veľmi netrápil. Bolo to na naliehanie Jara Filipa napísané na zápalkovú škatuľku v šatni divadla asi za desať minút. To bol taký hole-in-one úder a Jaro Filip mi hovoril, že je to jeden z mojich najkrajších textov.

Stále ste takou nevyčerpateľnou studnicou nápadov, kde sa to vo vás berie?
Neviem, dokonca som si to ani o sebe nemyslel, že som taká nevyčerpateľná studnica. Je možné, že ma okolie vždy inšpiruje nejakým spôsobom a viem na to reagovať. Je rozhodujúce, že človek zachytáva impulzy a stimuly a dokáže na ne veľmi rýchlo reagovať, stáva sa to pohotovosťou, a vtedy to vyzerá tak, že človek prináša stále niečo nové.

Ale darí sa vám to už viac ako päťdesiat rokov. Jan Kraus povedal, že vždy obdivoval, že ste si spolu so Satinským úspech vybudovali a získali v období hromadnej hlúposti. Je to dnes ľahšie?
Je to trochu komplikované, ale v čase hlúposti nebolo ťažké vyzerať múdro, teraz je to inak. Ak vtedy urobil človek čokoľvek kvalitné, bolo to prijímané s veľkou pozornosťou, ale súčasné vnímané aj ako prejav vzdoru voči tým časom a tej dobe. Dnes, keď sme sa ocitli v slobode, si každý môže povedať, čo si myslí a myslieť si čo chce, je veľká možnosť výberu.

Uvedomovali ste si to vtedy s Julom Satinským?
Neriešili sme tieto veci, usilovali sme sa zabávať ľudí, a teda aj seba. Vždy sa to tam nejako objavilo, náš humor nebol nikdy priamočiary ani prvoplánový, mal niekoľko vrstiev, takže človek si tam mohol nájsť všeličo, ak sa dokázal do toho trošku ponoriť.

To vám nechýba ani dnes, kde sa berie vo vás energia zvládnuť dvojhodinové predstavenie s takým množstvom textu?
Pokiaľ ide o text, je to len otázka pamäti. Bez nej by to nešlo, dalo by sa to robiť, ale bolo by to trápenie. Zatiaľ mi pamäť celkom dobre slúži.

Ale stále vás to aj baví?
Neviem, čo iné by som robil, mohol by som hrať golf, ale to je niečo iné. Zostávam teda na javisku a som rád, keď počujem, ako sa ľudia smejú.

Ale viete si predstaviť odchod do "pomyselného“ dôchodku?
Viem si to predstaviť, aj s tým dokonca koketujem, a človek väčšinou koketuje s tým, čo nemá, ale keby som to dosiahol a naozaj sa vzdal aktívnej činnosti a stal sa dôchodcom, obávam sa, že by mi aktívna činnosť chýbala a že by som veľmi rýchlo schátral.

A myslíte si, že by vám to ľudia dovolili?
Myslím si, že by im to bolo jedno. Jediný, kto by mi to nedovolil a kto by mi v tom bránil, by bola moja žena. Pretože by nechcela žiť s chátrajúcim dôchodcom.

Áno, veď ako sa hovorí "chlap je vtedy spokojný, keď sú všetky ženy s ním súvisiace spokojné“, platí to aj u vás? Je teda aj vaše manželstvo dôvodom, že ste aj v takomto veku v pohode?
S týmto tvrdení doktora Maloviča plne súhlasím, narážal na to, že moja žena mala dosť veľké problémy s kolenom pred Vianocami, takže mala trocha pokazené sviatky, a dokonca istý čas chodila o barlách, ale už sa to zlepšuje a dúfam, že skoro bude v bývalej forme.

A čo vaše dcéry?
Stále ma obidve vedia zaujať alebo potešiť. Často ma potešia svojím zmyslom pre humor a svojimi zaujímavými názormi na veci, poteší ma organizačná schopnosť a obetavosť mojej mladšej dcéry a u staršej dcéry zase jej ambícia písať a maľovať. Jednu knihu už vydala a usiluje sa o ďalšiu.

Povedzme si, je ešte niečo, čo by vás dnes dokázalo prekvapiť alebo úplne vyviesť z miery?
Všeličo by ma prekvapilo. Napríklad keby Bugárova strana vyhrala voľby, to by bol dosť veľký šok a nemyslím si, že by som to vnímal nejako negatívne. Človek je obklopený stereotypmi a vecami, ktoré sa každodenne opakujú a keď sa takýto stereotyp naruší, tak rozhodne spozornie a zaujme ho to. Toto narušenie stereotypu je aj princíp umenia, takto umenie oslovuje ľudí - narúša stereotypy, aby sa ľudia zamýšľali nad tým, čím žijú a čo ich obklopuje.

Prečo práve Bugárova strana?
Bol to len príklad, bolo by prekvapenie, keby vyhrali aj iné strany. Jediné prekvapenie by bolo, keby nevyhral Fico.

Chceli by ste to?
Viete, ja nie som sociálny demokrat ani ľavičiar, som skôr liberálne-pravicovo orientovaný, takže, pochopiteľne, drukujem inému politickému spektru.

Takže aj súčasná politická situácia vie narušiť každodenný stereotyp a vyviesť vás z miery?
Až tak veľmi to nesledujem, ale nemôžem sa tomu ani vyhnúť. Jednak pretože účinkujem v programe Sedem, kde sa politické témy vždy vyskytnú a mám povinnosť ich komentovať a keď aj nie, vždy sa niečo dozviem. Nedá sa však ani povedať, že by som politiku vôbec nesledoval a že by mi to bolo jedno.