Maria Altmannová, ktorá v roku 2006 uspela v reštitučnom spore o obrazy zakladateľa viedenskej secesie Gustava Klimta umiestnené dovtedy v galérii Belvedere v rakúskej metropole, zomrela v pondelok doma v Cheviot Hills neďaleko Beverly Hills po dlhej chorobe vo veku nedožitých 95 rokov. Informovala o tom agentúra APA s odvolaním sa na jej advokáta a rodinného priateľa E. Randola Schoenberga, inak vnuka slávneho skladateľa Arnolda Schoenberga.
Rodáčka z Viedne, medzičasom posledná žijúca neter Adely Bloch-Bauerovej, ktorú Gustav Klimt stvárnil na svojom rovnomennom majstrovskom diele, žila v Kalifornii od roku 1942. Altmannová, ktorá tam našla útočisko v čase rasového prenasledovania v Európe, sa k rodinnému dedičstvu dostala až po rozhodnutí justície, ktorému predchádzal sedem rokov trvajúci súdny spor.
Rakúska vláda začiatkom februára 2006, asi dva týždne po vynesení verdiktu arbitrážnym súdom, oznámila, že si nemôže dovoliť odkúpiť päť mimoriadne cenných obrazov Gustava Klimta, ktoré justícia prisúdila v USA žijúcim dedičom pôvodných majiteľov. Vláda tiež oznámila, že Rakúsko jednoducho nenašlo možnosti, ako vyčleniť z rozpočtu na transakciu 300 miliónov dolárov. Maria Altmannová si tak našla záujemcu inde. Majstrovskú prácu Gustava Klimta Adele Bloch-Bauerová I. predala v polovici júna 2006 newyorskému galeristovi, podnikateľovi v oblasti kozmetiky Ronaldovi Lauderovi za 135 miliónov dolárov (106,7 milióna eur) a urobila tak z obrazu v tom čase najdrahšie maliarske dielo na svete.
Návštevníci Neue Galerie v New Yorku boli potom nútení zaplatiť 15-50 dolárov, ak si chceli v pokoji vychutnať pohľad na zlatisto sa trblietajúci portrét, známy aj ako Zlatá Adela, ako aj štyri ďalšie vysúdené Klimtove portréty. Tie následne vydražili v New Yorku za 192,7 milióna dolárov (151 miliónov eur). Samotná Altmannová však neustále zdôrazňovala, že v reštitučnom spore jej nešlo o finančné prostriedky, hodnoty, ale o presadenie spravodlivosti. Dúfala som, že spravodlivosť zvíťazí, ale istá som si tým nebola, nechala sa počuť po očakávaním rozhodnutí arbitrážneho súdu. Dedička sa netajila tým, že očakávala ponuku na odkúpenie zo strany rakúskeho štátu, ktorá napokon neprišla. Zdôraznila však, že pozitívny verdikt justície s určitosťou neznamenal pre ňu najšťastnejší deň života.
Napriek príležitostne sa prejavujúcim nepriateľským reakciám na prebiehajúci spor vo vlasti rodená Viedenčanka na Rakúsko nezanevrela a úprimne sa tešila z rozvoja Viedne a z krásnej prírody alpskej republiky.