Dve hodiny nepokoja 
Temná dráma sa odohráva v malej nemeckej protestantskej dedinke krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny. Po záhadnej nehode miestneho doktora otrasú uzavretou komunitou ďalšie tragické udalosti, najmä násilie páchané na nevinných deťoch. Kto všetko to zlo spôsobuje a ako súvisí s nacizmom? Čiastočne nám naše otázky zodpovie vyše dvojhodinový príbeh, ktorý plynie pomaly a drží nás v napätí a tichom nepokoji. Neznie žiadna hudba a vidíme málo strihov. A následne sa nám vynoria vlastné otázky, na ktoré je nájsť odpoveď oveľa ťažšie.

Tyraniou k poslušnosti 
Kontroverzný režisér Michael Haneke, ktorý sa preslávil filmami ako Funny Games či Pianistka, sa nám nebojí ukázať našu pravú tvár. Už v minulosti nám ukázal, akí sme zvrátení a pokračuje v tom. Aj keď sa jeho film tentoraz odohráva pred takmer sto rokmi, divákovi je veľmi blízky. Žiarlivosť, závisť a pomstychtivosť sú totiž stále súčasťou nášho života. V Bielej stuhe postavil do kontrastu morálku a výchovu, v ktorej dominovali zvrátené a kruté praktiky, psychické i telesné tresty. A s nimi súvisí biela stuha – symbol nevinnosti a čistoty, ktorú musia „neposlušné“ deti nosiť uviazanú na ruke alebo vo vlasoch. Bielou stuhou bol priviazaný aj dospievajúci chlapec k posteli. Aby sa nemohol uspokojiť. Prísny otec chce len jeho dobro a snaží sa ho presvedčiť, že ide o najväčšie zlo, ktoré ich môže zabiť... Zvrátené? Áno, a o to išlo. Dospelí chcú mať síce morálne čisté deti, ale sami žijú perverzný život. Muži sú autoritami, ktoré ponižujú a zneužívajú ženy. Rovnako páni aj chudoba.

Bez krvi, ale väčšie „psycho“ 
Hanekemu nerobí problém dostať sa divákovi pod kožu, skľučujúci a depresívny pocit navodzuje čiernobiely obraz i precízne vypracovaný scenár. Odstup a akýsi nadhľad nad dianím v dedine nám umožní miestny učiteľ, ktorý vo filme vystupuje ako jedna z postáv, ale aj ako samotný rozprávač. Napriek odosobneniu dokáže film silno zapôsobiť. Najviac sa s divákom dokázal „pohrať“ kameraman Christian Berger. Stavil na vynikajúcu statickú kameru, nechá nás stáť pred dverami a nepustí dnu, nechá ujsť hercov zo záberu a aj keď sa snažíme nazrieť ďalej, nejde to. Tentoraz však nepotrebujeme vidieť krvavé dôsledky tragických nehôd či napadnutí, režisér necháva všetko na našej predstavivosti, čo pôsobí niekedy na našu psychiku horšie ako brutálne zábery. Po filme máme dosť času premýšľať, koľko takýchto „malých nemeckých dedín“ vo svete existuje, Haneke na nej totiž neilustruje len pôvod nacistického teroru, ale korene zla všeobecne.