Ľahká próza na slovenský spôsob

Naša próza mala oddávna vysoké ambície, ktoré ju ako okovy zväzovali a nedovolili slobodnejšie dýchať. Zatiaľ čo sa staršie generácie pokúšali preraziť do sveta literatúry zhora, cez ťažké texty, náročné témy a ešte náročnejšie konštruované vety, dnešní tridsiatnici tento nikam nevedúci postup obrátili naruby.

Je chvályhodné, že niekto píše aj bez očividnej ambície obťažovať svojimi dielami o dvadsať rokov školopovinné deti. Ak možno niečo zovšeobecňovať na základe dvoch kníh - Polnočného denníka a Diabla pod čapicou - je to zrejme schodnejšia cesta k písaniu kníh, ktoré nie sú otravné ani nudné. Súčasťou domácej spisby nie je iba tzv. vysoká literatúra, o jej stave možno viac hovorí množstvo textov, ktoré skutočne niekoho oslovia. Obe menované knihy majú niekoľko spoločných znakov, akým je množstvo vulgarizmov, všadeprítomný sex, zmysel pre drsnejšie podoby humoru alebo cynizmus, hľadanie ďalších paralel by však bolo trochu násilné.

Sex v meste

Kniha Polnočný denník vznikla ako robotnícka revolúcia - jej vydanie si vyžiadal ľud, resp. pravidelní čitatelia internetového magazínu inZine závislí od textov záhadného Maxima E. Matkina. Samko Tále sa za pseudonym skrýval iba dovtedy, kým nezistil, ako dobre sa jeho pochybná Kniha o cintoríne predáva, Matkin je oveľa principiálnejší autor. Alebo autorka. O jeho identite sa už špekuluje dlho, mnohé v samotnom texte napovedá, že by to naozaj mohla byť žena, prípadne muž s hormonálnou poruchou. V celom Polnočnom denníku (možno s výnimkou rozprávača) len ťažko nájdete normálnu mužskú postavu, zato je zaplnená celým zástupom žien, ich drobnokresba je oveľa prepracovanejšia a kompetentnejšia. Muži sú buď teplí ako kamarát Alex, alebo nejakým spôsobom príšerní, ako sestrin manžel Exot. Iná mužská postava sa rovno volá Kokot, takže Maximovmu svetu dávajú plnší rozmer iba príslušníčky ženského pohlavia, s ktorými si akosi lepšie rozumie nielen v posteli. Jeho femínnemu charakteru pristane aj to, že má v chladničke dve vrecká mrazenej zeleninovej zmesi, používa prirovnania "vyzerala ako z Vogue", je fatálne závislý od rodiny a so sestrou Hysterkou komunikuje na úrovni ženskej spriaznenosti duší. Kniha sa navonok tvári mimoriadne sexuálne a hrubo, pod povrchom však tečú oveľa silnejšie prúdy citlivej duše hľadajúcej svoju lásku a istotu. Názvy kapitol sa nesú v duchu starej internetovej pravdy, že dobrý titulok pritiahne množstvo úchylákov, rozlúštenie sexuálneho rébusu však niekedy môže byť oveľa prozaickejšie. Pod názvom Klitoris a iné gýče nájdeme Maxima s matkou na predvianočných nákupoch v obchodnom dome IKEA, Sadomaso radosti zase skrývajú duševné utrpenie po partnerskom podraze, podobne to vyzerá aj s inými kapitolami. Úspech Maximovho písania sa nezakladá iba na telesnom živote postáv, podobne ako iné súčasné bestsellery na Západe kombinuje trochu cynický pohľad na život s množstvom teórií o partnerských vzťahoch, glosuje aktuálne spoločenské javy (láska cez internet, nákupy, rodičovské excesy a pod.), depresívne stavy sa striedajú s eufóriou a všetko sa stretáva v jeho srdci prahnúcom po láske. Skutočný Maxim je evidentne knihomoľ, vie, čo sa nosí a vie, ako osloviť svoju generáciu. Obvinenia z povrchnosti odmieta.

Major Zeman

Zvláštnosti okolo autorstva sa spájajú aj s druhou knihou. Tentoraz ide o kolektívne písanie vo dvojici doplnené tretím prispievateľom. Okrem Emana Erdélyiho a Mareka Vadasa, ktorí do povedomia vstúpili svojou spoločnou knihou Univerzita, sa svojimi "textovými úplavicami" a niekoľkými poviedočkami k dielu pripojil aj Vlado Janček. Kniha s názvom Diabol pod čapicou je súborom päťdesiatich textov, ktoré sa pri veľkej odvahe dajú nazvať poviedkami. Ako je zrejmé z obálky štylizovanej do podoby policajného loga v zelených farbách (ktovie, koľkých to podvedome odradilo od kúpy knihy), do činenia budeme mať so zástupcami zákona. Knižný policajt, v niektorých polohách dokonca detektív, však zákon nielen stráži, ale aj porušuje, kradne, znásilňuje, občas aj vraždí. "Precitol pritom, ako párkrát silne bodol recepčnú a pripichol ju o vysávač... Mysľou mu prebehol Janko Smrek s jeho "ty dievča sa mi pozdávaš" a prefikol ju vo viacerých polohách a do všetkých otvorov a bodných rán. To zas bolo ráno!" Kolektívne písanie evidentne zabraňuje stvoriť čokoľvek celistvé, torzovitá bola Univerzita, torzovitý je aj Diabol pod čapicou. Ako to už býva pri podobných súboroch, kvalita textov a množstvo humoru je zastúpené nerovnomerne, niekedy sa v nich objaví príbeh prerozprávaný so zápalom, inokedy je to iba čakanie, ktorá z nakopených slovných hračiek a asociácií ožije a vdýchne život svojmu prostrediu. Škodoradostných poteší niekoľko narážok na rôzne osobnosti slovenského spoločenského života, s chuťou je napísaná poviedka Ochraňoval som prezidenta o Schusterovej výprave do Brazílie, v závere svoje dostal "humorista" Vojtek. Diabol pod čapicou je zlomyseľným dielkom bez prejavov akýchkoľvek vyšších citov, našťastie, nejde o poviedkové variácie na vtipy o policajtoch, ale o súbor parodických textov od autorov so zmyslom pre absurditu a čierny humor.