Jozef K. je hlavnou postavou románu Proces, ktorý v novom preklade do slovenčiny vydáva vydavateľstvo Európa. Pán K. je aj nie je Franz Kafka. Ich svety sú totožné, ich životy nie. V podstate však bol najskôr Max Brod, až potom Franz Kafka a Jozef K. Bez enormného vydavateľského a interpretačného úsilia najbližšieho priateľa Franza Kafku by pravdepodobne nevznikla celá mytológia o diele nemecky píšuceho pražského spisovateľa židovského pôvodu. Bez Maxa Broda by asi neexistoval obrovský trh s tričkami a šálkami s nápisom Franz Kafka. Bez horlivého úsilia Maxa Broda by sa však pravdepodobne Kafkove knihy čítali ako čistá, moralizátorskými výkladmi nezaťažená kvalitná moderná literatúra. V opačnej, ale stále len horlivosti sa aj vydavateľ nového vynikajúceho prekladu Kafkovho románu Proces rozhodol ochrániť čitateľa od "v modernom čitateľskom prostredí" anachronických pôvodných doslovov Maxa Broda. Aby bol vydavateľ dôsledný, zároveň ochránil čitateľa aj od akýchkoľvek iných výkladov, štúdií alebo komentárov Kafkovho diela. "Nemodernému" čitateľovi tak neostáva nič iné ako zostať uväznený v existujúcich plytkých predstavách ako čítať Kafku, ktoré sú v rodinných magazínoch omieľané patetickými moralizátormi už vyše polstoročia. Čitatelia potom už vopred súcitia s vyblednutým, vychudnutým a vystrašeným Jozefom K., v ktorom sa však skrýva nežná a citlivá duša romantika v pretechnizovanom svete. Čitateľovi sa už pri dotyku s knihou vyroní slza z oka nad smutným osudom Jozefa K. a s touto slzou román aj dočíta. Vďaka predžutému balastu a bez kvalifikovanej pomôcky treba veľa námahy na priamu cestu k pôžitku z Kafkovho majstrovstva. Našťastie, o čo ukrátil vydavateľ čitateľov pri sprevádzaní po Kafkovom svete, o to im zase pridal v podobe vynikajúceho prekladu, čím otvoril dvere ku Kafkovi "modernému čitateľovi". Zážitkom, aj pre čitateľa neškoleného v literárnej vede, je oproti prvému prekladu z polovice šesťdesiatych rokov nový, modernej literárnej forme aj žánru primeranejší preklad Perly Bžochovej.
Komik Kafka
Našťastie, dnes tvorí charakter Slovenska generácia, pre ktorú neustály údiv a problémy Jozefa K. nie sú iba románovou fikciu. Dnešná generácia je prvou, ktorá vyrástla v modernom mestskom prostredí, vo svete, ktorý je riadený podobnou logikou ako Kafkove romány. Modernou logikou anonymity, nesamozrejmosti a nevypočítateľnosti, ktorá na jednej strane človeka frustruje, na druhej strane mu dovoľuje zažiť to, čo sa nazýva sloboda. Sloboda živená pôžitkom z tejto nepredvídateľnosti. Milan Kundera považuje Kafku za jedného z majstrov komickosti v literatúre, aj keď nie v zmysle nejakej bujarej veselosti, ale skôr slasti z relatívnosti a rozporuplnosti ľudského sveta. Vrcholom absurdnej komiky, extázy z absurdnosti je samotný záver románu, v ktorom pôvodne bankový prokurista Jozef K. vystupuje na okamih zo svojej životnej situácie, odpútava sa sám od seba, aby sa dotkol sveta smrti, bez toho, aby prežíval to, čo si bežne ľudia myslia, že by prežívať mal. Nie je zdesený, oči mu nevyliezajú z jamiek, netrhá si vlasy, bezprizorne nekričí. Práve naopak, aj v okamihu, keď sleduje, ako si jeho kati prezerajú ostrosť smrtiaceho nástroja, pozerá sa na seba nie vlastnými očami, ale očami ľudí, ktorí sa vždy poslušne podriadili najtajnejším želaniam svojich vládcov. Jozef K. "presne vedel, že by bolo jeho povinnosťou, aby sa sám chopil toho noža, ktorý sa nad ním vznáša a putuje z ruky do ruky, a aby ho do seba zapichol". Ale aj v tom rozhodujúcom okamihu, keď mohol vlastnou rukou zomrieť ako spoľahlivý zamestnanec, ktorý robí všetko pre to, aby uľahčil prácu úradom, zlyhal kvôli svojej ľudskej nedokonalosti. Nevládal si do hrude vraziť nôž, za čo v duchu obviňoval toho, čo mu odoprel zvyšok síl, ktoré sú na to potrebné. V podstate zomieral v hanbe, nielen preto, že zomrel sám, bez rozsudku, ale aj aj preto, že sa neosvedčil. Nedokázal sa vyrovnať s poslednou chybou, ktorú urobil, a to, že sa mu nepodarilo odbremeniť úrad od všetkej jeho práce.
Túžiť po peknej smrti
Súčasný jazyk a majstrovská schopnosť Franza Kafku vytrhúť Proces z konkrétneho času a priestoru robia z tohto diela aktuálny kritický román zbyrokratizovanej a technokratickým myslením ovládanej spoločnosti, ktorú každodenne s nadšením a veľkými očakávaniami budujeme. Už od úplného začiatku prežíva Jozef K. rovnaké absurdnosti moderného života, akému sme v súčasnosti, aj keď sa usmievame od ucha k uchu, vystavení každodenne. Ako dobrý úradník je taký iniciatívny a poslušný voči rozhodnutiam úradov, že dokonca aj na prvé zasadanie súdu, o čase konania ktorého vôbec nedostal informácie, sa ponáhľa, dokonca až beží, aby nezmeškal. Celý zvyšok jeho života je riadený nevyhnutnosťou a pravidlami, ktoré si sám, v snahe vyjsť svojim prenasledovateľom v ústrety, neustále vytvára. Vrcholom jeho poznania sveta je, keď ho odvádzajú dvaja páni v čiernych oblekoch vykonať rozsudok bez súdu, s ktorými v pevnom zovretí vytvoril takú jednotu, "akú môže tvoriť azda len čosi neživé". Aj keď sa ešte pokúšal o posledné aspoň verbálne prejavy revolty, mlčanie a absolútna indiferencia sprievodcov -- katov ho doviedli k poznaniu, že to boli vlastne iba obyčajné pokusy vychutnať si posledné záchvevy života. Nakoniec sa Jozef K., ako každý poriadny občan -- poddal rozhodnutiu autority. V tom okamihu zažil skutočnú ľudskosť svojich sprievodcov, ktorí sa z toho potešili. V jedinom poslednom okamihu života mohol zažiť radosť z toho, že sa teší z ich radosti, teda pocit spolupatričnosti, ktorý počas celého procesu zbytočne hľadal. Po takomto silnom zážitku spolupatričnosti väzňa ku katovi je iba samozrejmé, že svojmu novému priateľovi nebude komplikovať život a odporovať. V záchvevoch svojej úradníckej cnosti sa Jozef K., podobne, ako by to mohol urobiť ktokoľvek z nás, rozhodol až do samého konca zachovať si pokojne triediaci rozum. Neodísť z tohto sveta ako nejaký zadubenec. Odísť v nádeji, že kati sa nevysmejú našej smrti. Tragikomické však na konci Jozefa K. je, podobne ako aj v nerománovom každodennom živote, že naši sudcovia nikdy neocenia našu poslušnosť a slepú poslušnosť voči ich rozhodnutiam, nikdy ju nebudú obdivovať. Milan Kundera označil Kafkov román o Jozefovi K. ako extrémne poetický obraz extrémne nepoetického sveta. Práve majstrovstvo tvorby dobrého moderného príbehu je to, prečo je obdivovaný tvorca príbehu o Jozefovi K.
StoryEditor