StoryEditor

Bol veľmi vnímavý a kritizoval aj také veci, ktoré iným unikali

01.01.2004, 23:00
Proč odcházejí jen tí nejlepší? A kdo zaplní tu prázdnotu, která po vás zůstala, pane Satinský? Už neodpovíte a to je nám moc líto.
Čučoriedka

Takéto a ešte dojemnejšie ohlasy si mohlo celé bývalé Československo prečítať minulý rok dva dni pred Silvestrom o Júliusovi Satinskom - tučnom, žoviálnom extrovertovi očarujúcom spontánnou naivnosťou a prirodzenosťou a takmer detským pohľadom na svet, nenahraditeľnom komikovi Značky L+S a nezabudnuteľnom doktorovi Albertovi Horákovi a jeho "indiánskej babičke" v českej komédii storočia S tebou ma baví svet. Podľa mnohých sa jeho smrťou uzatvorilo obdobie inteligentného slovenského humoru, ktoré, bohužiaľ, podnes nemá rovnocenných nasledovníkov. Julo Satinský si nikdy nepotreboval ani odfarbovať vlasy na ružovo, ani sa utiekať k vulgárnosti či primitívnosti, aby rozosmial publikum. A napriek tomu sa mu to darilo niekoľko desaťročí.

Byt na Dunajskej ulici
"Ešte dlho po roku 1945 sa ľudia nebáli žiť nehygienicky. Na sporáku sa zohriala voda v hrnci na bielizeň a v kuchyni sa naplnilo koryto. V jednej vode sa vyčvachtala celá rodina."
Julo miloval vracať sa do minulosti, najmä do čias svojho detstva. Napriek tomu, že mu tieto návraty spôsobovali nielen radosť, ale aj smútok, nikdy mu nepodľahol natoľko, aby rozosmutnil aj ostatných. Mal totiž zázračný dar nevnímať realitu, ak by to malo spôsobovať nejaké nepríjemné pocity. Ešte aj v situácii, keď na chrbty členov rodiny Satinských mierili hlavne nemeckých vojakov (ktorých nakoniec tato Vojtech Satinský opil dvadsaťpäťlitrovým rumom), vedel nájsť humornú zápletku.
Narodil sa 20. augusta 1941 v rodine kaviarnika, ktorého s najväčšou láskou označil za primitíva, pretože odmietal chodiť do krčmy (čím sa už vtedy odlišoval od ostatných kamarátov Dunajošov). Na Dunajskú ulicu sa rodina Satinských presťahovala v roku 1945, keď ich dom pri Blumentálskom kostole počas druhej svetovej vojny dostal zásah a zhorel do tla. Na Dunajskej totiž zdedili byt po Julovej tete, ktorá aj s manželom, bratislavským Nemcom a veľkým ctiteľom Adolfa Hitlera, musela opustiť republiku. Pár dní v ňom síce bývali Rusi (pani Satinská po nich musela dva týždne čistiť byt, pretože za záchod omylom považovali celú bytovú plochu), ale na ďalšie štvrťstoročie ho obsadil malý budúci autor knihy spomienok Chlapci z Dunajskej ulice.

Nepravý mystifikátor?
"Keď som mal sedem, osem rokov, bol som maličký, ale mrštný a vynaliezavý ako Old Shatherhand. Zamiešal som sa bez lístka medzi vchádzajúcich platiacich divákov a zaliezol som nenápadne pod radiátor pri stene kinosály. Celý film som tak preležal na bruchu pod radiátorom."
Podobne ako iní nezabudnuteľní herci, napríklad Vladimír Menšík, aj Július Satinský bol výborný rozprávač. Ako sa však sám raz priznal, najmenej 40 percent z jeho historiek, príbehov a anekdot, bolo domyslených a prikrášlených. Milan Lasica ho aj preto označil za veľkého mystifikátora. Samotný Satinský raz v rozhovore pre Český rozhlas povedal, že komici sú hlbinne smutní ľudia, ktorých v zákulisí, keď padne opona, môžete stretnúť smutných. Presne ako cukrárov. Aj tým sa môže stať, že znenávidia zákusky a začnú jesť slané tyčinky. Keď mu redaktor nechcel veriť, odpovedal: "To mám za to, že si celý život vymýšľam. Mne nikto nikdy nič neveril. Ani moja žena, keď si ma brala. Všetci jej totiž hovorili: Neblázni, Satinský je komediant, ten si ťa nikdy nezoberie. Vieš, koľkým ženským to už sľúbil? Až sa z toho chudera rozplakala..."

My všetci školopovinní
"Musím povedať, že nám bez báb bolo skvele - nemali sme žiadne ideologické rozpory, hovorili sme škaredo a tvorili sme dobrú partiu. Všetci sme boli jednoducho veľkí kujoni."
Školopovinnú dráhu odštaroval Julo na ľudovej škole u uršulínok na Nedbalovej ulici. V 50. rokoch zažil reorganizáciu v školstve a po zmenách sa dostal na deväťročnú školu pre chlapcov na ulici Červenej armády (dnešná Grösslingová). Strednú školu, na ktorú má nezabudnuteľné spomienky, vyštudoval na Strednej pedagogickej škole pre vzdelanie učiteľov prvého stupňa.
S Milanom Lasicom sa síce prvýkrát stretáva ako chlapec v detskom predstavení O dvanástich mesiačikoch, ale spolupracovať s ním začína až na Vysokej škole múzických umení. Hneď po ukončení štúdia dramaturgie nastupuje do Československej televízie ako dramaturg. Od roku 1959 však začína vystupovať s Lasicom v Tatra revue (dnešné Štúdium L+S). Každú nedeľu tu vzniká taká nekonvenčná, uvoľnená a slobodná atmosféra, že ju komunistický režim veľmi rýchlo zakazuje. Potom nasleduje známy príbeh tridsiatich zákazov a vyhodení a cesta po českých a slovenských divadlách, ktorá sa opätovne uzaviera na doskách Štúdia L+S. Z dvojice sa stáva trojica, keď duo hudobne dopĺňa aj Jaro Filip.

Pomoc! Hilfe! Segítség!
"Bankári nasadili na nás - aby sme dvere nepokazili - prísneho zriadenca, ktorý nás z otáčacích dverí vyháňal. Nadával veľmi škaredo, ale jeho gramatické tvary dávali mrzkým slovám poetické zafarbenie. Bol pôvodom Maďar a slovenské skloňovanie mu neprešlo celkom do krvi. Keď sa na nás naštval, kričal za nami: Hoďte do riťu! Svojrázna koncovka nás privádzala do situácií, keď sme od smiechu nevládali ani utekať a boli sme zbuchnátovaní."
Július Satinský patril k starej generácii "echt" Bratislavčanov, ktorá aj v zasypanej pivnici kričala prosbu o pomoc trojjazyčne - Pomoc!, Hilfe!, Segítség!. Možno tu pramení jeho antišovinizmus a širokosiahla tolerancia k iným národnostiam, národom a ich chybám. Potom je trochu paradoxné, že práve trojjazyčnému Bratislavčanovi ležala tak na srdci nielen slovenčina, ale aj slovenská literatúra a celý národ. Pozoruhodná je aj jeho až emotívna hra so slovami. Pojmy ako čvachtanica, čiringle, ťupinky, pľundriak alebo už takmer klišé pojem - čučoriedky ako názov pre mladé dievčence - ostávajú v čierno-bielom pretechnizovanom slovníku svietiť ako päsť na oko.

Monarchista aj feminista
Po revolúcii sa Julo Satinský venoval okrem divadla a písaniu scenárov aj písaniu fejtónov a glos. Prešiel pritom viacerými slovenskými médiami od Domina až po Staromestské noviny. Bol veľmi vnímavý a kritizoval aj také veci, ktoré iným unikali. Vyjadroval sa k dnešnej dengľavej generácii Bratislavčanov, ku komunistickým architektom, novodobej plytkosti, demokracii, s ktorou si stále nevieme rady, k politike, ktorú u nás stále robia amatéri, pričom bude trvať ďalšie dve generácie, pokiaľ sa vôbec naučíme viesť štát. Niektorí sú dokonca presvedčení, že mohol všetko. Mohol byť monarchistom a nebyť smiešny ako mnohí iní, mohol mať svojské názory na práva a povinnosti žien a vyvolal iba mierne odsúdenie feministiek, mohol bezvýhradne podporovať niektorých politikov a nemali ste pocit, že je lobista. Boli mu odpustené aj premnožené glosy a fejtóny, aj opakovanie príbehov v knihách. Mohol si dokonca za interview vypýtať honorár. Pretože obraz, kde kúpe svojho filmového syna Matíska v hrnci so šípkovým čajom alebo kráľ Pikola vo vani v rozprávke Traja veteráni, je silnejší.

Bôčik, ach ten údený bôčik
"Momentálne som mŕtvy, zavolajte, prosím, neskôr."
V polovici decembra Milan Lasica ohlásil ukončenie televíznej talkšou Všetci sú za dverami po šiestich rokoch. Ako jeden z dôvodov okrem iného uviedol aj Satinského zhoršený zdravotný stav. Diváci si tak poslednú reláciu, kde hostili Karla Gotta, mohli pozrieť 23. decembra 2002. O chorobe sa Julo dozvedel až v roku 2001, no nikto okrem lekárov a blízkych príbuzných o tom ani len netušil. Aj na verejnosť prichádzali len sporadické správy. Tento fakt zobral chlapsky a naďalej vystupoval, akoby sa nič nedialo. Musel sa však rozlúčiť s jeho povestnou láskou - údeným a bravčovým mäsom. Podstúpil všetky možné spôsoby liečenia, dokonca aj chirurgický zákrok. Na poslednej návšteve na chirurgickej klinike Fakultnej nemocnice na Kramároch sa podľa prednostu kliniky Svetozára Haruštiaka cítil veľmi dobre a stále vtipkoval. Aj keď vedel, že je koniec. Vianočné sviatky strávil doma v kruhu najbližších. V nedeľu 29. decembra o šiestej hodine večer posledný bratislavský bonviván skonal.

V náručí matky (1942).

Ako tínedžer (1954).

Nezabudnuteľný herec, scenárista, fantasta a výmyselník (1997).

01 - Modified: 2002-11-19 22:00:00 - Feat.: 0 - Title: Kiwwi bez peňazí
menuLevel = 2, menuRoute = style/kultura, menuAlias = kultura, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
22. december 2024 20:43