POČASIE. Týka sa to predovšetkým počasia. Takmer na každom ročníku doteraz pršalo, z čoho mali radosť azda iba fotografi, keď sa prejavoval efekt rómskej osady - len fotogenických nezamestnaných nahradili rovnako fotogenickí zablatení ľudia. Cez víkend bolo pekne, jediné, čo pre zmenu chýbalo, bol kúsok tieňa.
PRIESTOR. Akýkoľvek tieň ťažko nájdete práve na letisku, kam sa festival v tomto roku presťahoval. Festival, ktorý bol v pôvodných priestoroch už trochu stiesnený, sa na veľkej a do dĺžky rozťahanej ploche znovu nadýchol, keďže bolo k dispozícii obrovské parkovisko, stanové mestečko aj priestor pre osem pódií, takže napriek veľkej návštevnosti nevznikala tlačenica.
PORIADOK. Možno má niekto traumatickú skúsenosť z pochopenia princípu, na akom funguje tzv. suchý záchod, v skutočnosti však bola Pohoda dobre fungujúcim organizmom, kde sa myslelo aj na také detaily, ako polievanie rozpálených ciest, vláčik na dopravu vnútri niekoľkokilometrového areálu či vyvýšené miesto pre vozičkárov. Hlavným sponzorom bol pivovar, a ako vieme, z piva je človek skôr malátny a tlačí ho močový mechúr, takže nemá čas na nejaké väčšie výtržnosti.
PROMISKUITA a PUTOVANIE. Kto bol hlavnou hviezdou festivalu? Oficiálne britské Moloko, pomerne veľa ľudí sa však zhodlo, že nikto konkrétny, čo však nemusí byť na škodu - aj keď je Pohoda masovým podujatím, svojím spôsobom je stále alternatívne zameraným, takže tu nemusia platiť pravidlá hudobného mainstreamu a nevyhnutnosť, aby ste ktorúkoľvek kapelu poznali zo stránok bulvárnych časopisov.
Asi sklamem každého, kto očakáva intímne detaily zo života v stanovom mestečku. Promiskuita bola totiž hudobná, masovo sa týkala ľudí putujúcich od jednej scény k druhej. Na pohyb vyzýval samotný priestor, ale aj zvedavosť a nutkanie o nič neprísť. Kto na nohách nemal otlaky, akoby tam ani nebol. Niekedy masové presuny podporovali aj usporiadatelia, keďže najväčšie hviezdy v piatok aj v sobotu vystupovali v rovnakom čase - prvý večer si takto konkurovali Chumbawamba s veselým fínskym spevokolom Wärttinä, druhý sa zase Moloko prekrývalo s čerstvou držiteľkou Grammy za najlepší album world music Cesariou Evora. Žánre sú to síce odlišné, zvedavosť však väčšinu premohla, a tak celá Pohoda pôsobila ako prúdiaca rieka. V priebehu pár minút tak mohla v hlave putujúceho vzniknúť bizarná skladačka, na jednom pódiu vyhadzoval nohami do vzduchu Michael Kocáb na skvelom koncerte Pražského výběru, v modrom stane herečky vyhadzovali nohy v kankánovom tanci, o kúsok ďalej sa narcisticky vlnil Dan Bárta. Vzhľadom na množstvo scén a kapiel platí pre Pohodu to isté, čo pre veľké filmové festivaly: nedôverujte tomu, kto o nich píše, pretože aj tak videl iba zlomok.
|
|
|
Speváčka skupiny Moloko Roisin Murphyová svoj pomerne nevýrazný hlasový prejav prekrývala pohybom a výraznými pokrývkami hlavy – od vojenskej prilby, až po masku z vtáčieho peria. Snímka TASR/R. Stoklasa |