Atómová bomba ako zvrátená inšpirácia?

Ak bolo kedysi zlo reprezentované satanom, po hirošimskej tragédii sa novou apokalypsou určite stal obraz oslepujúceho svetla nasledovaný veľkým hríbovým oblakom. Atómové bomby však nenaháňajú len strach, ale mnohých aj inšpirujú. Svedčí o tom aj príklad amerického umelca žijúceho momentálne v New Yorku Gregoryho Greena, ktorý v nich našiel veľkú záľubu. Green totiž netvorí skulptúry, ale samotné atómové bomby.

Zakladá ich na dizajne starších atómových zbraní, ako, napríklad, atómovej bomby nazývanej Little Boy (Malý chlapec), ktorá bola zhodená na Hirošimu 6. augusta 1945. Dodnes ich spravil sedem. Podľa názoru niektorých nukleárnych fyzikov dokonca môžu aj fungovať. "Moje umenie nemá morálne princípy," hovorí Green pre britský denník The Guardian. Je známy aj svojím výrokom o zničení dvojičiek, ktorý pred niekoľkými rokmi predpovedal jednému novinárovi. Dnes vystavuje svoje bomby v galériách ako súčasť projektu o reálnom chaose vo svete.

Vizuálny zážitok?

Už predtým, ako americké vojská zhodili Little Boya na Hirošimu, bola atómová bomba oslavovaná ako veľkolepý vizuálny zážitok. Jeho zaujímavá umelecká história sa začala písať 16. júla 1945 po prvom atómovom teste v púšti Nového Mexika. Keď po niekoľkých dňoch americký fotograf George Caron fotografoval atómový výbuch v Hirošime, hovoril o "hríbovom oblaku ako o výnimočnom obraze - klokotajúcej mase purpurovo-sivého dymu s červeným horiacim jadrom".

Daliho odpoveď

"Atómová explózia 6. augusta 1945 mnou veľmi otriasla," hovorí Salvador Dali v biografii The Unspeakable Confession. "Myšlienka atómu sa mi však natrvalo zaryla do mysle. Veľa krajinomalieb, ktoré som namaľoval v tomto období, bolo inšpirovaných strachom, ktorý vo mne vyvolala správa o explózii." Jeho konkrétnou odpoveďou na Hirošimu sa stal obraz Atómová a uránová melancholická idyla, ktorý odhalil v decembri 1945. Podľa Daliho však nukleárna bomba spaľuje myseľ a poškodzuje ľudskú obrazotvornosť. Napriek tomu, že pozemné nukleárne testy boli v rokoch 1945 - 1963 zakázané, objavovalo sa čoraz viac fotografií a obrázkov atómových výbuchov. V roku 1950 americký maliar Jackson Pollock povedal, že moderný umelec už nedokáže vyjadriť dobu lietadiel, atómových bômb a rádia starými renesančným formami. Akoby svojou tvorbou súťažil s atómovou bombou a chcel vytvoriť umenie, ktoré by malo na ľudskú myseľ rovnaký explozívny efekt. Mnohí iní abstraktní expresionisti tohto obdobia však vyjadrili rázne nie proti hríbovému mračnu.

Coca Cola verzus magický hríb

Obdobie začiatku 60. rokov, ktoré je spojené s krízou na Kube, sa tiež viaže so záujmom umelcov o atómové zbrane. Dôkazom toho je aj okamih pop artu, keď sa atóm stal popri kokakole a Marilyn Monroe jednou z najpopulárnejších ikon svojej doby. Často sa stávalo, že popri reklame na topánky a najnovších klebetách o Elizabeth Taylorovej v novinách trónil aj magický hríb. Mnohí umelci ani nevedeli, na ktorej strane vlastne stoja. Napríklad obraz Andyho Warhola z roku 1965 nazvaný Atómová bomba je viac opisom ako protestom. Koniec studenej vojny akoby priniesol určitú nostalgiu za používanými technológiami. Svedčí o tom aj film Jane a Louise Wilsonových Základňa Gamma (Installation Gama) z roku 1999, ktorý obsahuje obrazy opustených kontrolných centier leteckých základní. Ešte zvláštnejšie pôsobí kariéra amerického umelca Jamesa L. Acorda, ktorý sa v 80. a 90. rokoch snažil získať nukleárny materiál na výrobu sochy. Dokonca si vybavil aj licenciu na transport nukleárnych materiálov cez hranice.