Akademický maliar Milan Laluha, jedna z najznámejších osobností výtvarného umenia na Slovensku, bude mať o dva dni 80 rokov.
Narodil sa 11. novembra 1930 v Tekovských Lužanoch.
Duchovným rodiskom jeho tvorby sa stala stredoslovenská dedina Dolná Mičiná, krajina jeho detstva, ktorej živé obrazy prírody Zvolenskej vrchoviny nosí umelec stále v sebe. Preto sú pre jeho maľbu charakteristické motívy krajiny, stromov, zátiší, dreveníc, humien, tetiek ako sa zhovárajú, alebo idú s hrabľami do polí, mužov pri práci, alebo sediacich s červenými nosmi pri poháriku, teda postavy v pohybe a v rozličných variáciách. Jeho záujmu však neušli ani ženské akty, autoportréty umelca a obľúbené zátišia s fľašami.
V jeho tvorbe sa prelínajú tradície i modernosť vo výtvarnom umení. Milan Laluha patrí do umelecky silnej Skupiny Mikuláša Galandu, ktorá na začiatku druhej polovice 20. storočia programovo nadviazala na našu medzivojnovú avantgardu. Našiel si svoj charakteristický výtvarný vzorec - tzv. laluhovskú formulu obrazu. Obraz stavia z kubusov, veľkých hranatých a zaoblených foriem. Potom tvary oživuje typickou žiarivou farbou - k červenej a žltej pridáva zelenú a modrú farbu. Dopĺňa ho aj kontrastom čiernej a bielej.
"Kreslenie ma ohromne držalo už ako malého chlapca," rád vravieva umelec. "Keď som mal ceruzku a papier, mohli ma nechať aj tri dni samého, vedeli, že ma nájdu čarbať. Farebné ceruzky, pastelky, to ma nepustilo ani v meštianke, ani v učiteľáku v Lučenci". Počas stredoškolských štúdií do jeho mladého tvorivého snaženia významne prenikol imaginárny svet bábkového divadla, pre ktoré maľoval kulisy.
Po maturite Milan Laluha študoval v rokoch 1950-1955 na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave u profesorov Ľudovíta Fullu, Ernesta Zmetáka a Dezidera Millyho. Po štúdiách sa vrátil do Mičinej, potom tvoril v Martine a nakoniec sa natrvalo usadil v Bratislave. Ale jeho verná a večne podnetná Mičiná sa sťahovala s ním. Usadila sa v jeho ateliéri a zotrvávala pri ňom v dobrých aj ťažších časoch. Do Bratislavy si z rodiska priniesol aj lásku k ľudovej hudbe. Z jeho bratislavského ateliéru často počuť jeho hru na husliach či kysucké, podpolianske a terchovské ľudové piesne. A vtedy tí, ktorí neďaleko bývali či pracovali vedeli, že umelec zase pracuje.
Zúčastnil sa prvej výstavy Skupiny Mikuláša Galandu v Žiline v roku 1957. Po roku 1968, keď sa politická moc snažila Galandovcov umlčať patril medzi tých, ktorí sa utiahli do svojho vlastného sveta a vytrvalou tvorbou dávali nehlučne na známosť, že sa nepoddali.
V roku 1962 sa Milan Laluha po prvý raz predstavil samostatne výstavou kresieb v Bratislave. Odvtedy sa zúčastnil na desiatkach výstav doma i v zahraničí. Naposledy výstavu z 26 jeho výtvarných diel z obdobia tvorby v rokoch 1961-1972 mali možnosť vidieť návštevníci Slovenského národného múzea v septembri 2008, ktorá bola súčasťou projektu Ako sme žili? Slovensko v 20. storočí. V roku 1966 získal Laluha Cenu Osvalda Licciniho na XXXVIII. Bienále v Benátkach.