Presne desať rokov uplynie v stredu 27. októbra od smrti českej herečky Lídy Baarovej, hviezdy mnohých českých a zahraničných filmov.
Narodila sa 7. septembra 1914. Pražská rodáčka bola známa svojou krásou a ľudia, ktorí ju poznali, vraj hovorili, že bola najkrajšou ženou, akú videli. Bola však známa aj mileneckým vzťahom s ríšskym ministrom propagandy a osvety Josephom Goebbelsom, ktorý v 30. rokoch 20. storočia jej kráse a šarmu neodolal.
Pseudonym si herečka, vlastným menom Ludmila Babková, zvolila podľa rodinného priateľa, básnika a spisovateľa Jindřicha Šimona Baara. Nestihla ani doštudovať konzervatórium, lebo ju ako veľmi mladú zlákal film. V roku 1932 ju režisér Miroslav Josef Krňanský obsadil do svojej komédie Kariéra Pavla Čamrdy, kde stvárnila Viktorku. Potom nasledovali viaceré filmové, aj keď nie veľmi zaujímavé úlohy. Predtým príležitostne hosťovala na rôznych pražských scénach, napríklad v Divadle Vlasty Buriana, v pražskom Národnom divadle, či v hereckej spoločnosti Karla Jičínskeho.
V roku 1934 vyhrala kamerové skúšky do nemeckej filmovej drámy Barcarole (1935) a odvtedy, až do konca tridsiatych rokov 20. storočia, hrala v Nemecku vo viacerých filmoch. Okrem filmu Barcarola to boli napríklad filmy Einer zuviel and Bord, Verräter, Patrioten, Die Fledermaus, Der Spieler, Preussische Liebesgeschichte. V prestávkach medzi nakrúcaním účinkovala aj v Čechách. Do konca tridsiatych rokov 20. storočia stvárnila svoje najlepšie filmové postavy, napríklad vo filmoch Lidé na kře, Panenství, Ohnivé léto, Dívka v modrém. Za úlohu v poslednom z nich dostala v roku 1940 Národnú cenu. V čase okupácie sa vrátila do českého filmu a vytvorila hodnotné postavy vo viacerých filmoch, napríklad Maskovaná milenka, Artur a Leontýna, Život je krásný, Za tichých nocí, Paličova dcera a Turbina.
Kvôli dabingu svojej úlohy vo filme Maskovaná milenka, ktorý urobila priamo v Berlíne, jej doma zakázali filmovať, na konci vojny ju uväznili a obvinili z vlastizrady. Na Vianoce 1946 trestné stíhanie proti nej zastavili, z väzenia ju prepustili a v januári 1948 jej súdny prípad definitívne uzavreli s tým, že jej styky s nacistami neboli v dobe priameho ohrozenia republiky.
Za najväčšiu chybu svojho života považovala to, že v roku 1937 neprijala ponuku od americkej spoločnosti MGM hrať v USA. A za ďalší veľký životný omyl svoj vzťah s Goebbelsom. Krátko pred smrťou sa k nemu a svojej sláve vyjadrila slovami: "Čo som z toho mala? Bola som pochabá, slávou opitá, blbá a proti svojej vôli som sa vlastne nepekne zaplietla do dejín a za túto svoju pochabosť som kruto zaplatila".
Od júla 1947 Lída Baarová žila v rakúskom Salzburgu, potom v Taliansku, Španielsku, Nemecku a Argentíne. V Taliansku si ešte zahrala v niekoľkých filmoch, z ktorých kritika považuje za jej, v tom čase najvýznamnejší film režiséra Federica Felliniho Darmošľapi. Na konci päťdesiatych rokov 20. storočia hrala v Španielsku v niekoľkých filmoch, v roku 1958 svoju hereckú kariéru skončila a do konca šesťdesiatych rokov sa venovala len divadlu. Hosťovala na nemeckých a rakúskych scénach. V roku 1969 sa vydala za rakúskeho lekára Kurta Lundwalla. Po jeho smrti v roku 1972 sa ako vdova usadila v Salzburgu, kde v ústraní žila až do smrti 27. októbra 2000.
Za pomoci Josefa Škvoreckého vydala v roku 1983 memoárovú knihu Úteky, ktorú neskôr prepracovala, doplnila a znova vydala pod názvom Života sladké hořkosti. Po roku 1989 niekoľkokrát navštívila Čechy a za jej účasti vznikli niektoré dokumenty: Vstaň a jdi dál, Život herečky Lídy Baarové v pohledu Otakara Vávry z dokumentárneho cyklu Českej televízie GENUS a Hitlerovy ženy. Jej životom sa podrobne zaoberali Josef Frais a Pavel Jiras v obrazovej publikácii "Lída Baarová -- Obrazový životopis" a Stanislav Motl v knižke "Prokletí Lídy Baarové".