"Niet spravodlivosti, ľudia v električke ma púšťajú sadnúť, hoci ja sám som sa v minulosti díval z okna, aby som nemusel nikoho pustiť," píše český spisovateľ Jaroslav Putík (1923) vo svojej najnovšej knihe Bláznů polštář, ktorá vyšla v nakladateľstve Academia. Kniha obsahuje jeho krátke záznamy videného, premysleného, ale aj nasnívaného a vymysleného. Od niekoľkoriadkových románov v kocke cez mikropríbehy zo života zvierat, vzťahy medzi mužom a ženou, zapísané sny, až po krátke sentencie o umení či histórii. Najstaršie zápisky vznikli pred vyše päťdesiatimi rokmi, iné sú staré len niekoľko mesiacov.
"Čo si vynucuje krátke formy? Všeobecná nesúvislosť vecí a diania," píše autor a svoj názor dopĺňa citátom Thomasa Bernharda, podľa ktorého najväčšie potešenie máme z fragmentov, rovnako ako v živote pociťujeme najväčšiu radosť, keď ho posudzujeme ako fragment, "veď aký strašný pripadá človeku celok a vlastne všetko, čo je hotové a dokonalé". Podčiarkuje úlohu fragmentu ako hovorcu celku, podľa neho sú narážka, evokácia, obraz a sen ako iskry zapaľujúce obraznosť. Knihu tak môžeme vnímať ako hotové dielo, ale aj ako súbor spisovateľských polotovarov, ktoré autor nestihol použiť vo svojich prózach, či už preto, že sa tam nehodili, alebo preto, že sú krásne práve vďaka svojej stručnosti. V každom prípade sa Putíkovi touto pozoruhodnou knihou podarilo ušetriť mnoho vlastnej práce, ak by sa unúval kratučké texty zakomponovať do väčších celkov, a čitateľom ušetril mnoho práce s tým, ak by tie isté texty chceli dolovať z rozsiahlejších celkov. Obojstranná lenivosť má v tomto prípade veľmi pozitívny efekt.
Scénka z metra. Stará pani zviera tašku so šteňaťom. Mladý vlčiak hľadí múdro, ale akosi ustrašene. Pán hovorí: "Ten sa má, čo, pohodlíčko!" Pani: "Ide na smrť, asi ho niečo prešlo. A vy hovoríte, pohodlíčko..."
Popri denníkoch si predovšetkým ľudia pracujúci so slovom zapisujú aj malé postrehy či útržky myšlienok, a vďaka Putíkovej vytrvalosti v tomto koníčku mohol krátko po osemdesiatke vydať knihu, ktorá je mozaikou jeho života. Kto ho nevyčíta v krátkych zápiskoch a medzi ich riadkami, má na záver k dispozícii rozsiahly rozhovor prechádzajúci základnými etapami jeho života. "Zapisovacia vášeň ma takmer stála život," hovorí Putík v rozhovore, kde vysvetľuje, ako si do cely gestapa požičal Mein Kampf a tam objavil vetu, že Nemecko nikdy nemôže vyhrať vojnu, ktorú by viedlo súčasne proti Anglicku a Rusku. Tú si starostlivo odpísal a pri prehliadke mu ju našli. Vďaka istej zhovievavosti veliteľa ho iba zavreli do klietky, niekoľko dní nedostal jesť, ale ďalšie problémy z toho neboli. "Len mi napísali, že sa nehodím na prepustenie, a na základe toho ma, keď mi skončil trest, poslali do Dachau do koncentráku." Putík prešiel cestou, akou muselo prejsť mnoho intelektuálov jeho doby -- od povojnovej koketérie s komunizmom, po vytriezvenie urýchlené vpádom vojsk Varšavskej zmluvy. Roky normalizácie už strávil ako autor, ktorý nemohol verejne publikovať.
Popri vľúdnosti a odvahe považuje Putík za najdôležitejšie životné hodnoty aj zmysel pre humor, ktorý nechýba ani jeho zápiskom. A to dokonca aj v prípade, že opisuje svoje sny, patriace, mimochodom, k najzaujímavejším častiam knihy. Na záver preto namiesto slov chvály radšej jeden z nich:
Sen s dialógom.
-- Kto spadol zo skaly? Kundera?
-- Nie, Putík, ale nič sa mu nestalo.
Táto správa novinárov nezaujíma, buď by musel zo skaly spadnúť Kundera, potom by to bolo zaujímavé, alebo Putík, ale ten by sa musel zabiť.
StoryEditor