Dokáže súčasné umenie oslovovať širokú verejnosť alebo ostáva vecou "zasvätených"?
-- Myslím, že umenie sa vždy vymedzuje tak, aby zasiahlo čo najviac ľudí. Predstavuje istý komunikačný kanál, ktorý v našich podmienkach pravdepodobne zlyháva. Príčin je viacero. Často hovoríme o krízovom stave v našej výtvarnej kultúre. Pojem stav evokuje niečo statické, veci sú však v procese, vo vývoji, ktorý dnes možno nie je taký aktivizovaný, ako by sme očakávali. Prvým dôvodom je, samozrejme, nedostatok financií v galériách. Zdravotníctvo či školstvo vždy zaujímajú spoločnosť viac než činnosť galérií či archívov. Ďalším faktorom je vstup nových médií. Televízia, reklama, počítačové hry, spôsobili rozmach priemernej papučovej kultúry. Háčik však pravdepodobne možno nájsť i v samotnom umení. Silná konceptuálna lekcia šesťdesiatych rokov ho príliš zintelektualizovala. Samo sa posunulo do polohy akéhosi výskumného poľa. Je bližšie k vede, používa skôr analytické princípy než systém emocionálnych útokov. Pre veľké emócie máme naozaj tú televíziu.
Ako teda tzv. vysoké umenie priblížiť davu?
-- Zmyslom, samozrejme, ostáva umelcova komunikácia s okolím. Myslím, že aj výtvarník tvorí, aby sa vyjadril, potrebuje vypovedať. Preňho tvorba predstavuje "stret" so svetom.
Druhou vecou je edukácia. Estetická výchova na školách živorí ako posledná Popoluška.
Aktivita by mala vychádzať najmä od štátu. Ministerstvo kultúry je molochom, nešťastnou inštitúciou. Osobne som za to, aby sa zrušilo -- pokiaľ má fungovať ako doteraz. Bolo by to najčistejšie riešenie, pretože už roky tam panuje byrokracia, nič sa nemení. Chýbajú stále zbierky v galériách, múzeum moderného či súčasného umenia, architektúry, dizajnu. Nevieme postaviť základnú štruktúru. Kultúrna politika tohto národa zlyháva. To neznamená, že nie sú štátne peniaze. Keď sa na kruhový objazd v Trnave vyčlení 165 miliónov, každému sa to vidí prirodzené. Fakt, že celoročný rozpočet Slovenskej národnej galérie je takmer o dve tretiny menší, nikoho nezaujíma. Tu sa ukazuje, že akcenty spoločnosti sú niekde inde.
Významnú rovinu predstavuje aj absencia iného kapitálu. Neexistuje sféra výtvarného trhu, zberateľov či rovno zbohatlícke vrstvy, ktoré by do umenia pravidelne investovali.
Môžem kriticky povedať, že i samotná umelecká či kunsthistorická vrstva sa nedostatočne presadzuje, neaktivuje, nedáva spoločnosti spätnú výpoveď o tom, že niečo nefunguje. Kruh nevieme pretrhnúť. Ak odo mňa očakávate jednoduchý recept, ktorý by všetko vyriešil, nepomôžem.
Zvyšuje účasť na významných medzinárodných výstavách predajnosť slovenských umelcov?
-- Doma určite nie, keďže trh u nás neexistuje. Účasť na medzinárodných projektoch však zabezpečí aspoň kontakty so zahraničnými kurátormi, ktorí potom našim výtvarníkom otvoria cestu na zahraničný trh. Napríklad Erik Binder má v týchto dňoch samostatnú výstavu v Berlíne. Ide o to, že niekto si človeka všimne a je ochotný vybrať si desať vecí, ktoré sa pokúsi predať. V Nemecku či Rakúsku sa to niekedy podarí, hoci o funkčnej predajnosti možno len ťažko hovoriť.
Nie sme pre Západ atraktívni len ako postkomunistická krajina?
-- Sklamem vás, rozhodne nie sme atraktívni. Ak možno u niekoho hovoriť o exkluzivite, potom sú to Rusi. Už len fakt, že píšu azbukou, zohráva svoju rolu. Druhou vyhľadávanou zónou je Balkán. Srbi, Chorváti, Slovinci -- obsahujú ten správny konflikt. Každý od nich očakáva politické umenie v štýle rozbitý kosák či rozlomená červená hviezda. Myslím, že Slováci očakávali po revolúcii viac než skutočne získali. Pravdepodobne však historický čas presahuje pulz súčasnosti, aktuálnosti, ktorú by sme chceli dosiahnuť. To znamená, že vývojová perióda má byť dlhšia. Naša spoločnosť ešte nedozrela. Ak má vývoj postupovať správnym smerom, treba vyčkať. Samozrejme, poznáme krajiny ako Pakistan, kde také múzeum moderného umenia nevznikne nikdy. Môže sa to stať aj Slovensku.