Choreograf a režisér Ondrej Šoth si pred rokom zasadol do kresla generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla. V pozícii "generála" našej prvej divadelnej scény dosiahol za rok veľmi veľa. Dodržal jeden z projektových zámerov otvoriť národné divadlo národu a umožnil vstup umeleckých súborov z celého Slovenska.
Výberové konanie bolo 26. marca minulého roku a 1. mája ste už nastúpili do SND. Ako sa vám odchádzalo z Košíc?
Mimoriadne ťažko, ale mal som a mám pocit, že som z Košíc neodišiel. Mám rád to mesto, to divadlo, tých ľudí. Bolo mi aj smutno, ale vedel som, že ľudia, s ktorými som tvoril, budú aj naďalej stáť za mnou.
Pred pár dňami uplynul rok vášho "generálovania" v SND. Aký podľa vás bol?
Som veľmi rád, že môžem rozvíjať aj meniť veci na prvej divadelnej scéne. Predovšetkým som si veľmi obľúbil všetkých zamestnancov – činoherného súboru, sólistov, zbor, orchester opery, baletného súboru, technického personálu, dekoračných dielní aj administratívy. Začínam rozumieť problémom ľudí v tejto inštitúcii, snažím sa s nimi veľmi často stretávať, vypočuť si, čo ich trápi. Pomôcť však môžem iba do tej miery, čo dovoľuje "ekonomický badžet", ktorý si pre kultúru a prvú scénu predstavujem oveľa vyšší. Myslím si, že sa mi podarilo dať trošku ekonomicky do poriadku túto inštitúciu. V žiadnom prípade nechcem robiť dlhy. Viem, ako sme sa v Košiciach snažili narábať s prostriedkami, aké to bolo náročné a zložité. Myslím, že aj z pohľadu marketingu sa podarilo "národné" oživiť.
SND sa v priebehu posledného roka prezentovalo umením, ale aj inými akciami...
Áno, určite si okoloidúci všimli exteriér, že večer je celá budova osvetlená, je na nej vysvietené logo divadla. Z môjho pohľadu má vysokú hodnotu výstava 99 osobností SND, ktorú otvoril minister kultúry. Už ich je 100, pretože pred pár dňami zomrel pán Ondrej Malachovský, ktorý k význačným osobnostiam SND patril. Usporiadali sme Krištáľový ples, ktorý sa z môjho pohľadu vydaril, aj keď ho sprevádzalo trocha závisti, nato som už ale zvyknutý. Páčilo sa mi, že tu boli úspešné koncerty, radí sa k nim aj benefičný koncert Pomôže celé Slovensko. Uviedli sme veľmi hodnotné inscenácie, mňa osobne veľmi oslovila najnovšia premiéra činohry Coriolanus. Asi preto, že je odrazom súčasnej doby, aj keď možno ľudia nechcú súčasnosť vidieť takto.
Jednou z myšlienok vášho projektu bolo otvoriť Národné divadlo celému národu. Ako sa vám to darí?
Myslím si, že darí. Vytvoril som Umeleckú radu riaditeľov všetkých profesionálnych divadiel na Slovensku. Som s nimi v dobrom vzťahu, rád s nimi komunikujem, mali sme už tri stretnutia. Aby sa necítili ako u cudzích, dali sme im voľný vstup do SND, takže môžu u nás aj zaparkovať ako domáci. Dôležité pre mňa je, že spolupracujeme na koprodukčných projektoch, prvý bol v tanečnom umení, chceme pokračovať aj v umení hudobnom, chceme prezentovať tvorbu slovenských divadiel. Podľa hodnotenia divadelnej akadémie zorganizujeme v roku 2012 festival najlepších inscenácií z tanečnej, hudobnej, opernej, muzikálovej a činohernej oblasti.
Ako prijímajú vaše kroky?
Máte ľudí pre aj proti. Keď urobíte reformu, v každej inštitúcii budú rôzne emotívne názory. Mám rád svojich zamestnancov, mám rád svojich umelcov a vôbec celé divadlo. Ináč by som tu nemohol pracovať, ak by som nemal k tomu pozitívny vzťah.
Už rok je z vás úradník. Kedy sa plánujete vrátiť aj k umeleckej práci na javisku?
V Košiciach som počas svojho pôsobenia uviedol 16 premiér, ktoré boli žánrovo veľmi odlišné. Niektoré z tých inscenácií sú podľa kritiky na vysokej úrovni, sú otestované a hlavne sú veľmi lacné. Niektoré z nich možno zaradíme do repertoáru aj v SND. Ale bol som úradník aj inokedy v živote, je to dobrá skúsenosť pre mňa, ako pre tvorcu.
Takže, kedy sa vrátite k umeniu priamo na javisku?
Keď sa mi podarí naštartovať inštitúciu podľa mojich predstáv. Myslím, že urobím zaujímavý titul, ktorý súvisí aj s praxou v národnom divadle. Chcel by som urobiť komediálny balet. Viac zatiaľ nepoviem.
Pôsobili ste 15 rokov v zahraničí, precestovali ste kus sveta. Kde sa vám darilo najviac, bola to Amerika - alebo Česko? Kde sa vám páčilo najviac?
Som vďačný za každú skúsenosť. V Amerike sa človek naučí pokoru k remeslu a stretne sa s úžasnou profesionalitou. Pre mňa osobne je však to "pražské obdobie" asi najdôležitejšie. A žiaden hollywoodsky herec v mojich očiach neprekoná Jozefa Kemra...
Po návrate na Slovensko ste v roku 2000 zakotvili v Košiciach. Za desať rokov ste dokázali z baletného súboru urobiť umelecké teleso európskeho formátu. Čím ste to dosiahli?
Vyhrnul som si rukávy a začal som "stavať dom". Hľadal a presviedčal som ľudí, predal som v Bratislave byt, živil som prvých tanečníkov, ktorí mi uverili a prišli, varil, pral, zháňal nájmy... Postupne sa to podarilo - v súbore zavládla súhra, nápomocnosť, sloboda potrebná k tvorbe. A na tej tvorbe je to potom samozrejme vidieť.
Každý malý chlapec má svoj sen o budúcom povolaní. Čím ste chceli byť vy, bolo to od začiatku tanečné umenie?
Vždy som obdivoval lekárske povolanie. V porovnaní so zachraňovaním životov sa mi zdali a vlastne ešte stále zdajú ostatné povolania predsa len menej dôležité.
Aké boli vaše prvé dotyky s tanečným umením, koľko ste mali rokov?
Už som to kdesi povedal. Ako chlapec som hrával futbal. Na jednom zápase pustili cez prestávku hudbu, ktorá ma doslova roztancovala. Pamätám si dodnes pocit z toho náhleho zistenia, že pohyb a hudba je spojenie, ktoré môže priniesť emóciu. Obdivoval som v tom čase Ondreja Nepelu, spojenie fyzického pohybu a hudby sa mi zdalo úžasné. No a potom som sa rozhodol ísť na konzervatórium, lenže najprv ma neprijali. Asi preto, že som spravil svoj prvý "škandál". Skúmali totiž len dispozície detí, nezaujímalo ich, čo si pripravili. Spýtal som sa teda, ako chcú zistiť, či mám talent, keď ma nevideli tancovať. A tak ma neprijali. Pre nedostatok talentu.
Mali ste alebo máte ešte svoj vzor?
Mám, mnoho a z veľmi rôznych oblastí. Od spomenutého Ondreja Nepelu, cez manželov Halászovcov a Csabu Szekeesa, ktorí mi pomohli na košickom konzervatóriu objaviť čaro divadla a základy tanečnej profesie, úžasných hercov SND, ktorých som obdivoval počas môjho štúdia na VŠMU v neopakovateľných predstaveniach Pokus o lietanie, Mesiac na dedine, Tartuff, Kráľ Lear či Dvanásť rozhnevaných mužov. A potom velikáni českého filmu a divadla, ktorí ma v Prahe vzali medzi seba. Dodnes som za to šťastie vďačný – Evald Krejča, Grossman, Herz, Schorm, Hybner, Turba, Fialka, Polívka, profesor Svoboda. A zdá sa mi, že ako som starší, objavujem inšpiráciu aj na miestach, ktoré nemajú s umením nič spoločné.
Ste držiteľom Krištáľového krídla 2009 za umenie, doma ho však nemáte. Aký je jeho osud?
Venoval som ho do Múzea M. R. Štefánika. Nielen preto, že som ho dostal za baletnú inscenáciu M. R. Štefánik (premiéru mala 18.12.2009 v Štátnom divadle Košice, poznámka TASR). Predovšetkým preto, že ma ten človek, jeho osud, jeho neuveriteľná životná cesta a schopnosť "pohnúť dejinami" nesmierne ovplyvnili. Nielen pri tvorbe predstavenia, ale ako človeka. Z úcty k tomuto veľkému Slovákovi som to krídlo venoval do múzea v Košariskách a som veľmi šťastný, že ho tam prijali.
Čím budete začínať novú sezónu?
V baletnom súbore to bude Exupéryho Malý princ, ktorý je novo poňatý s hudbou excelentného gitaristu Michala Pavlíčka, známeho z kapely Pražský výběr, v opere to bude Verdiho Otello, predtým však oslávime životné jubileum Petra Dvorského. V činohre to bude rozprávka Mechúrik Koščúrik.
Témou týchto dní je nespokojnosť činoherného súboru. Z čoho pramení, aké stanovisko zaujmete a aké riešenie prijmete?
Viackrát som aj ja nastupoval do rôznych funkcií, takže poznám podobnú situáciu. Neboli vždy nadšené súbory, kde som prišiel. Skúsenosť hovorí, že vzájomnou komunikáciou sa vzťahy vyvíjajú, takto som si aj ja získaval náklonnosť ľudí, pretože som s nimi prežil veľa vecí. To sa tu v činohre nestalo. Vysoko si vážim pána Strniska a jeho prácu v prospech slovenského divadelníctva. V jeho prípade však nedošlo k vytvoreniu komunikačnej cesty so súborom. V športe je to tak, že mužstvo ostáva a odchádza tréner. Mám riešenie, podľa zákona o SND však s ním musím najprv oboznámiť ministra kultúry. Ak bude prijaté, zverejním ho.
Kedy ste naposledy mali voľný deň? Čo počas neho stihnete urobiť?
Nepamätám si už na posledný celý voľný deň. Ak mám chvíľu voľna, tak upratujem, to ma upokojuje. Občas navarím ľuďom z môjho okolia, ktorých mám rád.
Aké je vaše životné krédo?
Pre netrpezlivosť sme boli vyhnaní z raja a pre netrpezlivosť sa tam nikdy nevrátime.
Kto je Ondrej Šoth
Rodák z Bardejova Ondrej Šoth sa narodil 23. januára 1960. Vyštudoval choreografiu a réžiu tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval viacero zahraničných stáží, ako choreograf pôsobil v Pražskom komornom balete, v divadle Laterna Magica, tri roky v Slovenskom národnom divadle a rovnako tri roky v Mníchove. Od roku 1994 bol šéfom baletu v Mestskom divadle v Ústí nad Labem, od roku 2000 riaditeľom baletu Štátneho divadla Košice. Je držiteľom Ceny ministra kultúry (2007) a Krištáľového krídla (2009). Od 1. mája minulého roku je na základe úspešného výberového konania generálnym riaditeľom Slovenského národného divadla.