"V gete sa to hemžilo hmyzom, ktorému sa nedalo vyhnúť. Zavšivené bolo šatstvo chodcov, interiéry električiek i obchodov, vši sa prechádzali po chodníkoch, schodiskách, padali zo stropov verejných úradov, kam sa muselo chodiť kvôli rôznym záležitostiam. Vši boli aj v zložených novinách, na minciach, a dokonca pokrývali kôrku práve kúpeného chleba -- a každé to zvieratko bolo nositeľom škvrnitého týfusu."
Detaily ako tento sotva nájdeme v učebniciach dejepisu, kde majú hlavné miesto veľké udalosti a veľké čísla. Medzi také nepochybne patrí aj holokaust, téma, ktorá niekoho už môže unavovať, iných však naďalej fascinuje a desí, nielen pre svoj rozsah, ale aj preto, že len pred pár desaťročiami prebiehal na území, kde dnes žijeme. Úvodný citát pochádza z knihy poľského klaviristu Wladyslawa Szpilmana. Jeho memoáre s názvom Pianista, ktoré vydalo pražské nakladateľstvo Academia (pružnosť, ktorú slovenskí vydavatelia v sebe ešte neobjavili), sa v posledných mesiacoch stali svetoznáme vďaka rovnomennému filmu Romana Polanského. Porovnanie filmu s knihou je jedinečnou príležitosťou porovnať reč literatúry s rečou iného umenia, ktoré sa tak rado odráža od knižných námetov. Szpilmanove memoáre o tom, ako sa mu podarilo prežiť vo varšavskom gete, vyšli pod názvom Smrť mesta scenzurované hneď po druhej svetovej vojne, krátko nato ich však zošrotovali. Príliš otvorená kniha sa totiž nehodila do pripravených scenárov studenej vojny, židovskí aj poľskí kolaboranti či dokonca pozitívna postava príslušníka wehrmachtu nemali nič spoločné s čiernobielym svetom, aký sa v tom čase začal budovať v celej Európe.
Szpilman svoje spomienky napísal prekvapivo vecným štýlom, čo sa dá povedať aj o Polanského filme. Napriek zhode v spôsobe rozprávania a základnom posolstve si filmový scenárista hneď na niekoľkých miestach prispôsobil realitu, akoby Szpilmanov neuveriteľný príbeh plný náhod a štatisticky nepravdepodobných udalostí nestačil na zaplnenie celej šírky filmového plátna. Nikde v knihe nenájdeme, že by sa klavirista skrýval po úteku z geta hneď za jeho múrmi a detailne sledoval priebeh povstania, v skutočnosti zo svojho dočasného úkrytu iba sledoval požiar v diaľke. Szpilman sa istý čas naozaj ukrýval v nemeckej štvrti, nebolo to však rovno oproti budove gestapa. Azda najväčším filmovým nezmyslom je jeho návrat do ľudoprázdneho geta, kde by mal podľa snímky prečkať do konca vojny pod strechou zachovalého domu, kam sa na posledné týždne okupácie stiahne nemecké veliteľstvo. V skutočnosti po potlačení povstania a prevezení všetkých židov do koncentračných táborov Nemci celé varšavské geto zrovnali so zemou, takže sa nebolo kde skrývať ani nebolo odkiaľ riadiť ustupujúcu armádu. Podobných "schválností" sa dá vo filme nájsť ešte niekoľko, čo je len ďalším príznakom toho, ako sa európski filmári prispôsobujú hollywoodskemu rozprávaniu. Keď nenájdu odvahu na mechanické prekopírovanie celku, vyžívajú sa aspoň v násilne vyfabulovaných detailoch.
V slovenských denníkoch nedávno prebehla kampaň zameraná na dokazovanie toho, že tlačená reklama dokáže povedať oveľa viac než reklama v elektronických médiách. Čosi podobné platí aj pre Szpilmanove memoáre: papier dokáže byť omnoho detailnejší, hlbší, má viac úrovní rozprávania a v prípade potreby na ňom možno vysvetliť veci, ktoré vo filmovej skratke dokáže zachytiť len nepatrný zlomok filmových režisérov. Pridaná hodnota nie je len v samotnom Szpilamanovom texte, ale aj v publikovaných úryvkoch z denníkov nemeckého dôstojníka Wilma Hosenfelda, ktorý cez vojnu okrem neho zachránil hneď niekoľko židov a neskôr zahynul v sovietskom gulagu. Treťou pozoruhodnou časťou knihy je dvadsaťstranový dodatok Wolfa Biermana, ktorý okrem iného označuje práve Hosenfeldove vojnové zápisky za senzáciu, pretože popierajú obľúbenú nemeckú tézu, že v tyle frontu, vnútri ríše nikto o príšerných udalostiach v okupovanom Poľsku nevedel. Napríklad 17. apríla 1942 si vo Varšave do svojho denníka zapísal: "V Zakopanom nechceli Poliaci odovzdať lyže, a tak sa prehľadávali domy a 240 mužov bolo poslaných do Osvienčimu, toho hrozného koncentračného tábora na východe. Gestapo tam ľudí utýra k smrti. A aby bola procedúra kratšia, naháňajú ľudí do plynových komôr a tam ich zabíjajú." Že nikto o ničom nevedel, je pohodlná lož, s ktorou sa dodnes môžeme stretnúť aj na Slovensku -- v jedinej krajine, kde si židia za svoj odvoz do koncentrákov museli dokonca sami zaplatiť.
StoryEditor