Rodák z Humpolca, ktorý v druhej polovici 60. rokov absolvoval štúdium dejín umenia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, sa stal v tom čase umeleckým vedúcim a nehrajúcim členom kultovej hudobnej skupiny Plastic People of the Universe. V období normalizácie v bývalom Československu bol opakovane trestne stíhaný a v rokoch 1973-1989 strávil za mrežami celkove 8 a pol roka, z toho takmer polovicu v III. nápravnovýchovnej skupine v prísne stráženom väzení vo Valdiciach.
Priateľ básnika Egona Bondyho debutoval ako poet v rôznych tlačovinách. Profesionálne sa však kvôli postojom k režimu štátostrany literárnej tvorbe venovať nemohol, pracoval tak v rôznych príležitostných profesiách, ako napríklad nočný strážnik alebo záhradník.
Po spoločenských zmenách v bývalom Československu sa mu konečne dostalo uznania nielen z undergroundu, ale aj z oficiálnych miest. Za celoživotné básnické dielo mu udelili prestížnu literárnu Cenu Jaroslava Seiferta (2006) a jeho publikáciu Magorovy dopisy vyhlásili v ankete denníka Lidové noviny za Knihu roka (2006). Už pred novembrom 1989 sa stal jedným z prvých laureátov Ceny Toma Stopparda za slávnu zbierku poézie Magorovy labutí písně (1985). Toto ocenenie zriadili v Štokholme v roku 1983 a udeľuje ho Nadácia Charty 77.
Vďaka pražskému vydavateľstvu Torst sa na českom i slovenskom knižnom trhu objavili dva zväzky, ktoré približujú podstatnú časť tvorby Ivana Martina Jirousa, a to súbor poézie Magorova summa (1998) a súbor publicistických a umeleckoteoretických textov Magorův zápisník (1999).