Legendárny básnik Ján Botto zomrel pred 130 rokmi

Slovenský básnik Ján Botto, najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, zomrel 28. apríla 1881. Pripomíname si 130 výročie jeho smrti. Autor balád a povestí inšpirovaných ľudovou poéziou, sa narodil 27. januára 1829 vo Vyšnom Skálniku. Svojou tvorbou ukázal nové možnosti básnického zobrazenia, v alegorických polohách transponoval ľudové myslenie a cítenie.

Študoval na latinskej škole v Ožďanoch, od roku 1843 na evanjelickom lýceu v Levoči a v rokoch 1847-1851 zememeračské inžinierstvo na polytechnike v Budapešti. Ako zememerač pôsobil potom v Martine, Tisovci, Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici. Od roku 1860 v Banskej Štiavnici realizoval komasačné práce (zlučovanie a sceľovanie pozemkov). Od roku 1870 pracoval na komornom panstve v Banskej Bystrici, kde 28. apríla 1881 zomrel. Popri Samovi Chalupkovi, Andrejovi Sládkovičovi a Jankovi Kráľovi patrí Botto medzi najtalentovanejších poetov našej literárnej romantiky. Bol najmladším štúrovským básnikom. Jediný z nich neštudoval v Bratislave. S myšlienkami bratislavskej mládeže sa stretol v Levoči a svojimi dielami sa zaradil medzi najlepších zo Štúrovej básnickej školy. Jeho literárne smerovanie zásadne ovplyvnilo štúdium v Levoči. Tam sa začal básnicky prejavovať. Zapojil sa do národného kultúrneho života, bol spoluzakladateľom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru a patrónom slovenského gymnázia v Revúcej.

V rokoch 1845-1847 napísal takmer tretinu svojho básnického diela, v ktorom sa usiloval o svojský umelecký prejav a originálny výraz. Čerpal z ľudovej poézie a využíval jej obraznosť a symboliku. Obraz súčasného života premietal do alegorického sveta povestí. Národne utláčané Slovensko znázorňuje ako zakliatu krajinu, ktorú má oslobodiť rozprávkový hrdina (epické skladby Svetský víťaz 1846, Poklad Tatier 1850). Ľudové motívy i výrazové prostriedky využíval aj v baladách (Žltá ľalia, Margita a Besná) a vo veršovaných povestiach (Báj na Dunaji, Báj Maginhradu, Báj Turca a iné). Jeho vrcholným dielom je básnická skladba Smrť Jánošíkova (1862), skladajúca sa z deviatich spevov, relatívne samostatných celkov, zobrazujúcich hlavného hrdinu vždy z iného zorného uhla. Cez neho sa vyslovoval k dobovým problémom a k situácii v národnom živote. Aktualizoval ľudové tradície a zvýraznil v nich hodnoty živé aj v tom období.

Písal aj vlastenecké a príležitostné básne, v ktorých reagoval na dôležité udalosti v národnom živote. Vzdal v nich hold významným osobnostiam národnej kultúry – Jánovi Kollárovi a Andrejovi Sládkovičovi. Prekladal zo slovanskej poézie (Adam Mickiewicz, Alexej Stepanovič Chomiakov) a z maďarčiny (Sándor Petöffi). Publikoval v časopisoch (Sokol, Orol) a almanachoch (Lipa).