Na jeden týždeň pekná nakladačka, ale vyzerá to už v pohode. Aspoň to tak vyzerá. Niekedy treba zabrať. Ale musím sa priznať, že som sa aj dvakrát pekne ulial. Čo už, keď sa začala škola, tak nech to má úroveň, ako sa patrí.
Prvýkrát, cez víkend, som zdrhol do Zálesia na nultú Záleskú divadelnú púť, kde som si vychutnal, okrem divadla, aj koncert tria Rózsa – Valihora – Vyzvári. Posledný menovaný – klávesista Eugen – to ešte okorenil aj zlomenou rukou, čiže tú hodinovú nádheru odpálil len s pravačkou. Ten koncert dostal razom neuveriteľnú príchuť výnimočnosti. Akoby sa všetko v tom okamihu zjednodušilo, spriezračnilo. Martin a Oskar ho podporili svojou matematickou presnosťou a hravosťou. „Juj, ale to bolo fajné!“ Niekedy menej znamená viac, čo docenilo so mnou aj zhruba aj 600 divákov sediacich na trávičke na dekách. Skrátka, skvelý piknik. A potom sme sa do noci ponorili spolu s Cinematografikom Ľubky Orechovskej a Občianskym preukazom. Príjemný únik. Ventil. Dobitie bateriek. Tešila ma táto aktivita, ktorú si vymysleli záleskí ľudkovia, ako oslavu svojho novootvoreného parčíku. Na druhý deň už patril len divadlu v amfiteátriku. Za 11 hodín 9 divadiel a jedno kinečko U mne dobrý – slušná papanička. O rok idem opäť, hody kultúry a radosti.
A druhým únikom bola premiéra v Divadle Astorka – Korzo ´90 a Mrožkova Zábava. Tri mladé dievčatá – herečky, mi pripomenuli časy nášho Maratónu, či Stroskotancov, spred 25 rokov. Rebeka, Petra, Zuzana, veľmi vám držím päste, nech vám to vydrží čo najdlhšie. Stačí tam len nakuknúť, na jednu hodinu a omladnete o jedno štvrťstoročie. Celkom slušná omladzovacia kúra, aj keď sa začína jeseň a v Austrálii jar.