„Každá krajina a spoločnosť si pestuje človeka, ktorý udržiava v populácii pocit, že sa v krajine nestarne, pretože on sám nestarne. Títo ľudia sa väčšinou volajú Karol. Na Slovensku túto funkciu plnil Karol Kállay, a v Česku to je Karel Gott,“ hovorieval často na výstavách fotografa Karola Kállaya spisovateľ a jeho priateľ Ľubomír Feldek. Svetoznámy slovenský fotograf to počas svojho bohatého života plnil do bodky.
V posledných týždňoch jeho blízki smutne sledovali, ako radikálne strácal silu, no ešte stihol urobiť výber svojich fotografií a reportáži do knihy, ktorá má vyjsť v nemeckom vydavateľstve ako prierez jeho tvorby. Vydania svojej najvýznamnejšej knihy sa však už Kállay nedožil. Zomrel v sobotu vo veku 86 rokov.
Z právnika fotograf
Fotograf, ktorý má dnes na konte päťdesiatku fotografických kníh a desiatky výstav na Slovensku aj v zahraničí, sa narodil 26. apríla 1926 v Čadci na Kysuciach. Fotografovať začal ako 14-ročný, krátko potom pracoval v časopise Domov a svet, v agentúre Oko či vo filmových štúdiách.
Aj keď už od roku 1950 pôsobil „na voľnej nohe“, ako fotograf, Kállay vyštudoval Vysokú školu ekonomickú a právo na Univerzite Komenského v Bratislave. „Mohol som, samozrejme, robiť niečo celkom iné. Vyštudoval som ekonómiu a právo, mal som napríklad ponuky byť veľvyslancom, keďže ovládam niekoľko jazykov. No a v mojom prípade je fotografovanie niečo, čo ma takmer po celý život nesmierne baví,“ povedal raz Kállay. V tej dobe, v roku 1954, zostavil aj svoju prvú knihu „Slovenské rieky“.
S módou do sveta
Svet však objavil jeho cit pre módu. Od polovice päťdesiatych rokov fotil pre časopis Móda. „Do fotografie módy priniesol niečo veľké – pohyb. Zobral modelky do parku a nechal ich pohybovať sa,“ povedal pre HN kurátor a jeho spolupracovník Marián Pauer. Neskôr pracoval pre také vychýrené magazíny, akými boli berlínske Saison a Sybille či parížsky Jardin des Modes. A vtedy sa začali ozývať zahraničné redakcie.
Móde sa nakoniec venoval tridsať rokov, a v počte tituliek od jednotlivca zrejme predbehol aj takú osobnosť, akou bol Helmut Newton – vytvoril ich okolo štyristo päťdesiat. „Poznali sme sa tridsať rokov a vždy som sa mohol na neho spoľahnúť. Latku reportáže postavil veľmi ďaleko,“ doplnil Pauer, ktorý s ním vytvoril knihu Súvislosti. Tú si podľa neho Kállay veľmi vážil. Jeho najdôležitejšou však bola kniha Italy Today, ktorú nafotil počas olympiády v Ríme v roku 1960. V tej dobe sa hovorilo že tri knihy: „New York!“ od Williama Kleina, „Sweet Life“ od Eda van der Elskena a práve „Italy Today“ v značnej miere ovplyvnili fotografiu.
A z Ríma už šiel do New Yorku, Tokia, Mexika či L.A. A práve jeho kniha o tomto americkom meste bola UNESCO-m vyhlásená za najkrajšiu knihu sveta.
Jeden z mála...
Vo svojej tvorbe sa venoval aj portrétom, ale to, čo robilo Karola Kállaya svetovým, boli jeho reportáže. Od roku 1970 je členom Medzinárodnej federácie umeleckej fotografie vo Švajčiarsku, koncom 70. rokov pracoval pre magazín GEO v Hamburgu a v 90. rokoch fotografoval pre časopisy Stern, Spiegel a Focus. Za reportážami cestoval na všetky svetové kontinenty.
„Bol jeden z prvých fotografov bývalého Československa, ktorý sa presadil v najlepších zahraničných časopisoch. Stretol som sa s ním viackrát. Vždy, keď bol v nejakom meste, šiel po ulici, povedal ľuďom, že je fotograf, a opýtal sa ich na nejaké tipy. Tak vznikali jeho unikátne fotografie. A takto napríklad našiel aj fanatického obdivovateľa Stalina v Jerevane,“ povedal pre HN český fotograf Jan Šibík.
Ach, tá Bratislava
Sám sa netajil tým, že drvivú väčšinu svojich kníh urobil len preto, lebo mal chuť ich urobiť, a spravil ich dokonca na svoje vlastné riziko. Pri reportáži o Alexandrovi Dubčekovi v roku 1988 pri príležitosti 20. výročia vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa s ním dokonca aj zblížil.
I keď precestoval takmer celý svet, vždy hovoril, že práve preto má nadovšetko rád Slovensko. Poslednou knihou, ktorá mu vyšla, bola publikácia Bratislava moja z konca minulého roka. Ide o veľkú reprezentatívnu knihu zachytávajúcu atmosféru Bratislavy v rokoch 1944 až 1964. „Nezávisle od veku mal vždy viac energie ako tí, čo sedeli naokolo. Nevedel sedieť na jednom mieste a neustále obdivoval nové a nové veci. Vždy, keď sme dokončili prácu na nejakej knihe, už mal nápady na ďalšie tri. Spolupráca s ním bola profesionálna, v mnohom sa vedel spoľahnúť na iných a prijať iný názor, ale veci, v ktorých sa dobre vyznal, si odargumentoval,“ spomína na nášho najväčšieho fotografa riaditeľ vydavateľstva Slovart Juraj Heger. Práve on s ním spolupracoval posledné týždne na jeho životnom diele, ktoré by sa na pulty malo dostať začiatkom budúceho roka.
Spisovateľ Ľubomír Feldek o Karolovi Kállayovi pre HN:
S fotografom Karolom Kállayom ste spolupracovali viackrát, ako si na to spomínate?
Boli to dve konkrétne spolupráce. Najprv to bola to rozprávková kniha o chlapcovi s kocúrom, no ja som to otočil a urobil som z toho knihu s názvom Kocúr a jeho chlapec. Druhou bola kniha o Alexandrovi Dubčekovi Posledná kapitola. Otváral som aj veľmi veľa jeho výstav.
Ako ste ho vnímali ako človeka?
Bol to môj priateľ, aj keď bol medzi nami desaťročný rozdiel. Sme obaja Žilinčania. A vždy som hovoril, že je to priateľ všetkých generácií, bol priateľ môjho otca a teraz aj môjho syna. Bol typom nestarnúcej povahy a mentality, veľmi milý, príjemný, noblesný človek, ktorý nikdy o nikom nepovedal zlé slovo. Možno mu sem-tam niekto závidel, pretože pracoval veľmi rýchlo a veľmi dobre, a presadil sa aj v zahraničí.
Čo z jeho tvorby ste mali najradšej?
Mám veľmi rád jeho knihy o mestách, najmä tú o Ríme. Bol to fotograf, ktorý vedel priblížiť cudzie mesto nie cez budovy a pamiatky, ale cez ľudí, cez spôsob ich obliekania a správania sa. Bol fotografom humanitného zamerania.
Snímky: karolkallay.sk