Agnieszka Holland pre HN: Filmy o holokauste sú aj zbytočné

Film V tme o ukrývaní Židov v poľských kanáloch ste pôvodne odmietali, pretože o holokauste ste už nikdy nakrúcať nechceli. Čo bolo na tom najťažšie?
Vedela som, že všetko bude ťažké, realizačne aj produkčne, a mala som pravdu. Ale bolo to najmä o psychike, pretože ak robíte takýto film, musíte sa do tej reality ponoriť tak na dva roky – toľko života to zoberie, a ja som toľko žila v tých kanáloch.

Podobných filmov vzniklo niekoľko.
Áno, preto som mala obavu, či sa podarí urobiť film, ktorý bude mať skutočnú silu. Tie posledné, čo som videla, sa mi zdali zbytočné. Nevedela som, či prekonám to klišé, ktoré sa už dostalo do témy, a nájdem tak nové cesty k citlivosti divákov.

Čo bolo na tomto príbehu také silné, že vás nakoniec zaujal?
Najmä ľudia, pretože väčšinou, keď sa robia filmy o holokauste, tak postavy Židov v nich sa javia ako nevinné, beztelesné obete. Hnevalo ma to, to ich zabíja nanovo. Boli to ľudia, ktorí boli zbabelí, maloverní, krutí – a v tomto scenári táto možnosť existovala. Hlavný hrdina bol antihrdinom, to, čo robil dobre, robil proti sebe. Napätie sa vytváralo v tom, že si nebol istý, čo vlastne vytvára. Poliaci majú sklon k hrdinskému gýču, to tu nie je.

Takéto filmy by určite vznikať mali, ale nie každý stojí za to, je nejaká stredná cesta?
Každý film sa musí snažiť, aby bol pravdivý. Ja som si tým prešla aj iným spôsobom kvôli mojej rodine, keďže som napoly Poľka, napoly Židovka. Tento rozpor, lži a vinu cítim veľmi osobne, a preto sentimentálny prístup nie je pre mňa možný. Ten sa vnucuje, keď to robia Američania, ja som určitým spôsobom imunizovaná od tohto nebezpečenstva. Každý film je pokus o ten najlepší.

Zlomí vás ešte niekedy nejaký podobný príbeh?
Nikdy nehovor nikdy, nie vy si volíte témy, ony si volia vás.

Na festivale Febiofest ste získali cenu za prínos svetovej kinematografii. Čo ešte dnes pre vás znamená?
Ceny nikdy neboli pre mňa najdôležitejšie, ale je to príjemný doplnok, dôkaz, že ľudia si vážia to, čo robím.





Znova ste sa vrátili do našich končín. Čo vás najviac pritiahlo na príbehu upálenia Jána Palacha, ktorý práve nakrúcate v Prahe?
Bola to jedna z najdôležitejších skúseností v mojom živote. To obdobie som prežila v Prahe veľmi intenzívne a angažovane. Pre mňa to nie je historický film, ale dôležitý poznatok v mojom živote, ktorý mám teraz príležitosť prerozprávať. To sa už nemusí stať.

Je to smutná časť histórie, robí sa vám to o čosi ľahšie?
Určite, nie je to taká neúnosne tragická téma. Je tam zmysel, rozhodnutie mladého človeka obetovať život za určitú vec, ktorej verí, čo je úplne iné ako masová vražda celého národa. I keď sa zdalo, že to bolo nanič, po 20 rokoch je jasné, že nežná revolúcia sa začala vlastne už od spomienky na Palachove výročie. Generácia, ktorá prišla po ňom, sa stotožnila s jeho činom. Nechcem povedať, že je to optimistická história, ale história, ktorá kladie otázku hrdinskej obeti. A nedá sa povedať, že tá obeť nemala zmysel. To napätie, v ktorom žijem, keď nakrúcam tento film, je neporovnateľné.

Prídete opäť nakrúcať na Slovensko?
Nemám to teraz v pláne, ale ak to bude možné, veľmi rada.


Kto je Agnieszka Holland
Narodila sa 28. novembra 1948 vo Varšave. Vyštudovala FAMU v Prahe v roku 1971. Začínala ako asistentka réžie Krzystofa Zanussiho a Andrzeja Wajdu. Jej prvým filmom bola snímka Provinční herci, ktorý získal aj medzinárodnú cenu poroty na festivale v Cannes. Nakrútila filmy ako Horúčka, Osamelá žena, ale aj Bittere Ernte či Europa, Europa, za ktoré bola nominovaná na Oscara za najlepší zahraničný film či seriál Odložený prípad. Režírovala aj slovenský film Jánošík – Pravdivá história, aktuálne sa podieľala na snímke Hořící ker o Janovi Palachovi. Na Febiofeste predstavila svoj najnovší film V tme, ktorý bol tento rok nominovaný na Oscara.