Kniha na leto: Dorota Nvotová - Fulmaya

Odkedy začiatkom mája vyšla Fulmaya, stal sa z nej bestseller. Dorota Nvotová zaujala tvrdou úprimnosťou a svojským jazykom, ktorý možno vášnivých čitateľov náročnosťou neohúri, no cestovateľov prinajmenšom zaujme. 

Karma, majiteľ hotela, sa na mňa dlho zadíval, vzduch medzi nami sa vlnil od pece a zrazu mi dal nepálske meno. „Ty si Fulmaya.“ „Čo to je?“ „To znamená Kvet lásky.“ No zbohom. To už akože hipisáckejšie meno som nemohla vyfasovať. „To je tvoje nové meno. Nepálske meno.“

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že meno Dorota Nvotová, nikdy nebolo (najmä v bulvárnych sférach) zafixované v pozitívnom zmysle. Okrem iného to spočíva v tom, že je priamočiara a svojsky nazýva veci pravým menom. Raz sa prizná, že má rada Rómov, potom že skúsila drogy a že máva záchvaty paniky. Je dosť možné, že ak by sa týmto pravidlom riadilo viac ľudí, všetci by boli v očiach spoločnosti divní. Každý má predsa nejaké to tajomstvo, ktoré by spoločnosť neakceptovala. Niekto hovorí tajomstvá nahlas, niekto ich napíše, niekto urobí oboje.

Fulmaya pripomína denník i sebaanalýzu v jednom. V knihe čitateľ vidí tejto žene do mysle, sleduje spôsoby jej rozmýšľania, komplexy i optiku chápania všetkého navôkol. Putovanie od Južnej Ameriky cez Indiu až po Nepál dáva knihe prvky cestopisu. Nie je to pravý cestopis, je to jej výpoveď o svete, ktorý videla, o ľuďoch, ktorých stretla či o svojom osobnom živote zahŕňajúc mamu Anku Šiškovú či biologického otca Jara Filipa. Jednoduché a rýchle čítanie na pomalé letné dni.

Venezuela s krásnymi plážami; Peru a jej sklamanie z Machu Picchu; (podľa ktorejsi poisťovne) najnebezpečnejšia cesta na svete v Bolívii, kde sa zhruba každé dva týždne zrúti do priepasti nejaký autobus; plantáže plné koky; Goa a kultúra hipisákov; mesto Varanasí, kam chodia Indovia umierať a pri Gange ich po smrti pália; vysnívaný trek okolo Annapurny; osudy detí v detskom domove v Nepále. Nielen samotné destinácie, ale hlavne postrehy autorky sú často prekvapujúce a netypicky ležérne podané. „Každý máme pred objektívom nejaký filter. Niekto čierny, niekto modrý iný ružový. A budeme sa do krvi biť, že vidíme jasne.“

Na druhej strane je tých miest tak veľa, že si čitateľ nepamätá, kde vlastne čo bolo. Pomedzi živé opisy krajín, zvykov a ľudí, mení sa aj Nvotovej život. Na cestách ju sprevádzali aj rôzne choroby, kedy si myslela, že koniec je už blízko. Zobrala ich však ako výzvu. Nakoľko médiá o jej láske k Nepálu, k cestovaniu a k jej súčasnému priateľovi poctivo informujú už oddávna, kniha svojím koncom neprekvapuje, umocňuje skôr pohodový dojem.