Voskovec a Werich. Ich svet neporazili komunisti

Založili Osvobozené divadlo, textami či hraním upozorňovali na politickú situáciu vo vtedajšom Československu, bojovali proti fašizmu i komunizmu, druhú svetovú vojnu prežili v Amerike. Jiřího Voskovca a Jana Wericha si dnes všetci pamätajú ako nerozlučnú dvojicu. Po roku 1948, keď sa Voskovec rozhodol odísť natrvalo z Prahy, sa však stretli len sedemkrát. To, ako komunikovali až do roku 1974, bolo doteraz neznáme. Nová kniha s názvom Voskovec a Werich – Dialógy cez železnú oponu, ktorá vychádza tento týždeň, je tak prvou ucelenou rekonštrukciou ich kontaktov v tomto období.

Pár pamätníkov a archívy
„Mali rovnobežné myslenie, aj keď bol každý na inej strane opony,“ povedal pre HN o slávnej dvojici Jiří Voskovec a Jan Werich spoluautor knihy Karel Koliš. Aj keď sa necíti byť priateľom Jana Wericha, ako býva označovaný, prežil s ním, s jeho manželkou, dcérou a vnučkou Fančou, posledné dva roky, kedy im pomáhal s každodennými záležitosťami. Naposledy bol tiež editorom audio záznamu zo stretnutia V + W v roku 1974 vo Viedni, ktorý vyšiel v tomto roku vo vydavateľstve Supraphon.

Spolu s českým publicistom Františkom Cingerom, ktorý je okrem iného autorom veľmi úspešných titulov o Janovi Werichovi, oslovili opäť pár priateľov a hercov a súčasne prešli archívy ich rozsiahlej korešpondencie. „Bol to výnimočný vzťah dvoch ľudí, ktorí sa k sebe správali tolerantne a chápali sa, pretože svet videli podobne. Ich názory a aktivity presahujú čas, i dnes sú pre niektorých veľmi slobodomyseľné a liberálne,“ povedal pre HN Cinger.

Ďaleká Amerika
„Z doby tak bohatej na udalosti sa toho vedelo o V + W žalostne málo. Niečo bolo roztrúsené po najrôznejších tlačovinách, niečo utkvelo v mysliach niekoľkých pamätníkov a všetko by sa zvoľna vytrácalo, keby sa páni Cinger a Koliš nedopustili toho, čoho sa dopustili,“ napísal po prečítaní knihy Jiří Suchý. Werich sa z Ameriky vrátil v roku 1945, Voskovec až o rok neskôr. „Po príchode však videli, že skúsenosť s okupáciou, akú mali oni, sa od tej doma líši. Zistili, že nedokážu napísať žiadnu novú hru,“ povedal Cinger. V marci 1948 urobili muzikál Divotvorný hrniec, americký motív prerobili na české pomery.

Voskovec, ktorý mal blízko k Francúzsku, kde študoval, sa rozhodol, že už v Prahe nechce žiť a požiadal, aby mohol odísť ako pracovník do Unesca. Preto v roku 1948 odišiel do Paríža. Kniha tak dáva aj odpoveď na to, prečo bol pre Voskovca jeho odchod takou citlivou otázkou. Listy sa stali často jediným spôsobom komunikácie. „Aj tá však načas prestala, keďže Voskovec bol po príchode do Spojených štátov takmer rok v exile pre podozrenie, že spolupracoval s komunistami,“ dodáva Cinger.

Smutno v Československu
Werich zatiaľ v tom čase pripravoval film Cisárov pekár, pekárov cisár, čo podľa nových informácií Voskovec nevnímal dobre. „Bol sklamaný, pretože to bola ich spoločná téma, ale neskôr, keď ten film videl, uznal, že je umelecky dobrý. A z ďalších listov už bolo jasné, že to prijal,“ doplnil Cinger. Od roku 1956 sa schádzali len s dvoj- až trojročnými prestávkami od Londýna, cez New York a Montreal až po New York, čo vždy nebolo ľahké. A tak to bolo aj s písaním. „Listy, ktoré vychádzali z Prahy, čítala cenzúra, a tak bol Werich rád, keď sa dostal von a mohol písať listy slobodne,“ vysvetľuje Cinger.

Keďže Voskovec odmietal prísť do Československa, Werich sa mu tu staral o tantiémy a na jedno leto za ním poslal aj svoju vnučku Fanču. Podľa Koliša však nebola Voskovcova kariéra v Amerike taká jednoznačná. „Prekvapuje ma, aký ,ťažký chlieb’ v Amerike mal, aká tvrdá a veľká práca bola uchytiť sa v televízii a v divadle.“ Koliš s Werichom strávil posledné dva roky pred jeho smrťou, a videl, ako ťažko sa mu už s Voskovcom komunikovalo. „Určite nebol nemohúci, ale už sa nemohli stretávať, nemohli telefonovať, lebo nepočul, a aj listy diktoval sekretárke. No mal veľa plánov, keď mu zomrela žena a ťažko ochorela dcéra, opakoval, že tu musí zostať až do plnoletosti vnučky, to sa už nepodarilo,“ uzatvára Koliš.


Úryvok z knihy:
„Sedím tu kvôli sebe,“ napísal Voskovec Werichovi 11. októbra 1945, dva dni po jeho prílete na ruzynské letisko. „Bol by som veľmi rád, aby ste si skúsili uvedomiť ten paradox: že by mi bolo vlastne ľahšie, zobrať sa a ísť hneď do Prahy. A že si to nemôžem vziať na svedomie, pretože viem príliš dobre, za aké hovno by som tam stál. Inými slovami, nemôžem sa zastaviť na polceste. Potrebujem stále ešte čas, aby som sa vyliahol zo svojich sračiek. A ako sa veci majú, musím sa z nich vyliahnuť tu. Nemôžem to voziť načaté so sebou.“
A 26. novembra 1945 Werichovi ešte písal: „Ja by som bol len veľmi rád, aby si vedel, ako veľmi si mi pomohol a pomáhaš tým, že si súhlasil s tým mojím meškaním. To ti nikdy nezabudnem, Jeníku – pretože mi to pomohlo byť šťastným človekom. Ja som ti tak veľmi rád na svete, že to je až nápadné. Mám sa ako päť prasiat v žite. Nikto by neveril, čo nás na staré kolená môže čakať. A najväčšia sranda je, že sa vôbec necítim starý,“ písal štyridsaťročný muž.
Starostí mal Voskovec sám so sebou viac ako dosť. Keď si pripomenieme skutočnosti týkajúce sa jeho rozvodu a začiatkov s druhou životnou družkou, je možné citovať z rovnakého listu: „...A teraz ďalej fakty. Madla nesie udalosti ťažko. Chudinka, je v hroznej riti, ale som presvedčený, že z toho vyjde dobre. Sama ma požiadala o rozvod, aj keď súčasne sa vyhráža, že bude robiť problémy a robí ich...“