Ben Kingsley pre HN: Dúfam, že zomriem pri hraní

V Trenčianskych Tepliciach ste si prebrali cenu Hercova misia, tá vaša sa však začala už postavou Gándhího v roku 1983. Ako sa pamätáte na svoje úlohy?
Snažím sa vytvoriť akúsi mozaiku ľudských postáv. Keby sa niekto rozhodol nakrútiť dokumentárny film o všetkých postavách, ktoré som hral, nakoniec by z toho dostal mňa. Dúfam, že sa mi vo svojej práci podarilo dať dokopy viaceré kúsky mozaiky. Najradšej by som zomrel pri tom, ako hrám.

V diskusii ste vraveli, že ste rozprávačom príbehov, robili ste aj v divadle. Zmenil sa spôsob rozprávania radikálne?
Keď som sa presunul z divadla do filmu, bolo to, ako keď sa maliar presunie od maľovania krajiniek ku kresleniu portrétov. Ja tvorím niekoho portrét. Ak popritom rozprávam aj príbehy, je to skvelé. No mojou prácou je servírovať príbehy tým, že tvorím čo najpresnejší portrét. Medzi divadlom a filmom je jeden základný rozdiel, divadlo obsahuje integritu udalostí, kino obsahuje integritu momentu.





Hrávali ste v Kráľovskej shakespearovskej spoločnosti, má aj kinematografia svojho Shakespeara?
Ak by dnes Shakespeare žil, bol by skvelým scenáristom a filmovým tvorcom. Keďže dnes sa každý špecializuje na malé oblasti, neviem povedať, či je niekto tak komplexne vynikajúci ako Shakespeare. Možno by ním mohol byť skvelý ruský režisér Sergej Ejzenštejn, možno Andrej Tarkovskij alebo Andrzej Wajda. Z tých amerických napríklad Stanley Kubrick a Martin Scorsese.

Práve so Scorsesem ste nedávno nakrútili film Hugo a jeho veľký objav – váš prvý 3D film.
Túto technológiu Marty (Martin Scorsese, pozn. red.) objavoval prvýkrát rovnako ako ja. Takže bolo vzrušujúce byť pritom spolu s ním na filmovom „pľaci“. Zistil som, že 3D kamera je iná ako 2D, je ako röntgen, pomaly môže vidieť do vášho mozgu a môže povedať, aká emócia sa prejaví na vašej tvári, skôr než sa to stane. To si teda vyžaduje akúsi umiernenosť v hraní.

Zahrali ste si tam jedného z priekopníkov filmu Georgesa Meliésa, z ktorého nemých snímok cítiť čistú radosť z filmu. Nevytráca sa dnes už aj kvôli biznisu?
Povedal by som, že v jeho filmoch je nevinnosť a tiež šťastie. Áno, myslím si, že kinematografia sa stala komerčnou, no netreba zabudnúť, že Georges robil svoje šťastné filmy pred prvou svetovou vojnu. Tie sme zažili dve a to kinematografiu zmenilo – je menej láskavá, je viac nemilosrdná v správaní sa ľudí. Myslím si, že aj dnes je tu pár filmárov, ktorí tvoria krásne filmy a s radosťou.

Kto napríklad?
To vám teraz hneď neviem povedať (smiech).

Povedali ste, že keď dokončíte svoju postavu, necháte ju ísť vlastným životom. Nič si z nej neberiete?
Málo – fragmenty, ohlasy. Samozrejme, herectvo ma mení, ale je to skôr ako dobré cvičenie, ktoré naťahuje moju predstavivosť. Ale podstata postavy, ktorú hrám, sa musí rozplynúť. Je to ako s tým portrétom, keď ho domaľujete, položíte ho nabok, umyjete štetce a je to hotové.