Víťazka Anasoft Litera pre HN: Niekedy ako keby so mnou písal niekto ďalší

Knihu ste písali dlhšie. Hľadali ste inšpiráciu alebo to bolo kvôli materským povinnostiam?
Bolo to jednoznačne kvôli deťom. To sa na materskej inak nedá, len veľmi nesústredene a útržkovito kradnúť si polhodinky za týždeň.

Ako vznikol námet na Piatu loď?
Pred niekoľkými rokmi som počula správu, že v Česku ukradlo dvanásťročné dievča kočík. Bolo z toho celoštátne pátranie. Po tom, keď sa mi narodil syn, sa mi tá správa vynorila. Zrazu ako keby mala pre mňa iný rozmer, tým že som mala vlastné dieťa. Začali sa mi na to nabaľovať moje osobné zážitky s deťmi.

A čo sa zmenilo vo vašom vnímaní sveta, keď sa vám narodili deti?
Dovtedy som deti nevnímala ako nositeľov nejakých príbehov, ale tie moje vlastné ma naučili vidieť ich svet ako dôležitý, ako svet, ktorý je veľmi komplikovaný a veľmi ovplyvňovaný dospelými. Uvedomujem si, že si so sebou ponesú to, čo ja im dám, alebo to, čo u mňa uvidia. Uvedomila som si, že všetci si nosíme veľmi veľa z domu so sebou. A že často robíme veci, ktoré ani nevieme prečo a majú korene niekde v detstve, hlboko v minulosti.

Piata loď rozpráva o svete dospelých, ale optikou tínedžera. Prečo ste zvolili taký štýl?
To asi súvisí s priebehom udalostí, čo sa stali tomu dievčaťu. Ona ten príbeh rozpráva už ako tridsaťročná dospelá žena, ale rozpráva fakty, ktoré sa stali, keď mala dvanásť rokov. Nehodnotí to a ani ja sa nesnažím hodnotiť, keď dieťa urobí niečo, čo má fatálne následky. Práve to je to, čo ma zaujíma. Taká tá nejasnosť, to, že detská optika je úplne iná ako dospelácka. Pre dospelých je to niečo nezmyselné.

Prečo názov Piata loď?
Teraz sa ma pýtala jedna Angličanka. Povedala som jej, že to nedokážem vysvetliť ani v slovenčine, nieto ešte v angličtine (smiech). Je to metafora priestoru vlastnej autonómie každého človeka, ktorý práve to dievča nenachádza alebo ho hľadá. Najvýstižnejšie synonymum preň mi príde sloboda alebo osobná autonómia.

Keď píšete knihu, dokážete sa od jej príbehu dištancovať, alebo sa jej dej stane vašou realitou?
Snažím sa vidieť tú logiku, súvislosti. Pre mňa je to na začiatku ako keby hádanka, úloha prísť na to, prečo to tak je. Ale to neznamená, že som prišla na to, prečo sa také veci dejú, prečo deti tak a tak uvažujú alebo robia zvláštne a extrémne veci. Ale to písanie a uvažovanie nad tým je pre mňa hľadanie odpovedí.

Viete na začiatku písania koniec, alebo to nechávate vyplynúť počas písania?
To príde postupne. Text si niekedy žije vlastný život. Niekedy si ho po sebe prečítam a poviem si, že sa mi vlastne ten text ubral nejakým smerom bez toho, aby som to mala vopred premyslené. Niekedy mi to pripadá, ako keby so mnou písal niekto ďalší.

Do akej miery je vo vašich knihách váš život?
To je v tých textoch asi prirodzené. Môžem písať len o tom, čo nejakým spôsobom poznám, alebo čo si viem predstaviť. No tie predstavy sú tiež len moje, výplod môjho mozgu a mojich skúseností. Ale nie je to zámer, že sa tam niečo dostane z mojich spomienok, vecí, nad ktorými uvažujem alebo sa týkajú môjho súkromného života. Je to  nevedomé.

Je to váš prvý román. Prečo ste zanechali poviedku a novelu?
To je asi prirodzená cesta. Začala som básničkami pred 15 rokmi, potom som písala poviedky, novelu a teraz román.

Ďalšia kniha bude teda opäť román?
Asi áno, lebo som zistila, že je to médium, v ktorom viem na 90 percent dopovedať to, čo chcem. Poviedka mi už príde veľmi oklieštená.

Čo znamená ocenenie Anasoft Litera nielen pre vás, ale aj domácich spisovateľov? Má silu spopularizovať slovenských autorov?
Určite áno. Aj preto som ako prvému ďakovala Anasoftu. V iných krajinách je to úplne normálne, že sa takéto ceny udeľujú, majú veľkú popularitu, idú v priamom prenose. U nás, čo je podľa mňa úplný nonsens, sa nedeje nič. V hlavných médiách to zostáva úplne nepovšimnuté. Ale ľudia z Anasoftu robia veľa záslužnej práce, pretože o tých knihách sa pol roka hovorí, vychádzajú o nich články a ich úryvky. Tým knihám to pomáha.

Ste spisovateľkou, vyštudovali ste VŠVU. To nie sú na Slovensku profesie, ktoré by prinášali bohatstvo, aspoň nie to hmotné. Prečo ste sa na to dali?
No neviem, ja nič iné neviem robiť (smiech). To nie je tak, že sa v pätnástich rokoch rozhodnem, že budem spisovateľkou. Tým sa človek nestane svojím vlastným rozhodnutím, ale skôr nejakými okolnosťami. Myslím si, že moje šťastie bolo, že tá cesta viedla cez poviedku, súťaže a písanie do novín a že sa to tak pekne nabaľovalo.

Prečo ste si túto knihu neilustrovali sama?
Ilustrovala som si tie predtým, ale chcela som, aby sa táto kniha naozaj dobre držala v ruke a bola pekná a vizuálne zvládnutá. Som rada, že ju ilustroval Sväťo Mykita, ktorý je aj môj kamarát z ateliéru ešte zo školy. Ja si na to už netrúfam.