Spomienky Salmana Rushdieho nie sú typickým autorovým románom, hoci sa tak na začiatku tvária. Magické a hlbšie roviny rozprávania pozvoľna ustupujú do pozadia a príbeh sa sústredí na jedinú líniu: opis života po fatve.
Spomienky či pamäti veľkých autorov obvykle nie sú klasickými memoármi. Veľkosť a originalita spisovateľa akoby sa nutne otláčala aj do spôsobu jeho spomínania.
Britský spisovateľ indického pôvodu Salman Rushdie na snímke z roku 1992 s výtlačkom satanských veršov, za ktoré na neho ajatolláh Rúholláh Chomejni, najvyšší duchovný vodca Iránu, uvalil fatvu a vypísal za jeho hlavu odmenu 2,5 milióna dolárov. Od tej doby sa Rushdie musel skrývať. Práve o svojom živote po fatve píše v knihe Joseph Anton: Spomienky.
A tak sa v spomienkovej knihe Gabriela Garcíu Márqueza „Žiť, aby som mohol rozprávať“ stretávame s magickým svetom uznávaného spisovateľa, v ktorom sa realita prelína so snívaním a paralelnou skutočnosťou; Nabokov v „Prehovor, pamäť“ tiež čisto nerekonštruuje fakty, ale snaží sa svojím typickým štýlom sprítomniť minulosť v emocionálnej a existenciálnej plnosti; v Havlovej „Prosím, stručne“ sa pre zmenu stretávame s provokovaním spisovateľa a politika, ktorý vlastný život predvádza ako dobre zrežírovanú divadelnú hru a baví sa tým, že ostatní tak úplne nevedia, čo si o tom myslieť.
Aj najnovšia Rushdieho kniha „Joseph Anton: Spomienky“ sa zo začiatku vyznačuje nezameniteľným odtlačkom štýlu autora Detí polnoci, Hanby či Satanských veršov.
Strhujúci prúd rozprávania do seba opäť splieta niekoľko rovín a myšlienkových krajín, tak ako sa v Hanbe tkajú pestrofarebné koberce (metafora písania ako "tkania alebo splietania textu" spája západnú i východnú civilizáciu), v ktorých sa ukrýva tajomstvo sveta.
Pred a po fatve
Salman Rushdie odhaľuje pôvod svojej rozprávačskej vášne a v obraze čiernych vtákov, postupne dosadajúcich vedľa seba na zábradlie, naznačuje príchod budúceho zla: fatvy, rozsudku smrti z úst iránskeho náboženského vodcu Chomejního za svoj román Satanské verše, ktorý sa stáva prízrakom budúceho veľkého útoku.
"Na začiatku sa to týka len jeho, jednotlivca, je to jedinečné a konkrétne. Nikto z toho nebude chcieť vyvodzovať žiadne závery. Uplynie niečo málo cez dvanásť rokov než sa príbeh zväčší, než zaplní oblohu, ako archanjel Gabriel stojaci na obzore, ako dve lietadlá nalietavajce do vysokých budov, ako pohroma predstavovaná vražednými vtákmi v Hitchcockovom skvelom filme. "
Starý dobrý Rushdie, autor, ktorý vie spájať magické a rozumové svety, ktorý v každom okamihu diania vidí osudovo sa rozbiehajúce nitky, ktoré v priebehu románu prekvapivo spojí a zase rozotne, sa po stovkách stránkach memoárov plynulo vytráca. V zámerne neosobnej er-forme, snáď pre objektívny odstup mena Joseph Anton, ktoré si musel dať kvôli utajenia v období fatvy (Rushdie skombinoval krstné mená Josepha Conrada a Antona Pavloviča Čechova), postupne vypúšťa magickejšie roviny rozprávania a sústreďuje sa na jedinú líniu príbehu: opis života po fatve.
Doba "po-fa", ako neskôr napíše v narážke na post-moderné a post-koloniálne prúdy v literatúre o čase po odsúdení islamským vodcom, je plná mien, drobných príbehov a osobnostných a etických charakteristík ľudí, ktorí buď zostali po boku odsúdeného autora , alebo sa postavili proti nemu, hoci často ani nepoznali predmet sporu, román Satanské verše. Je to doba napätia, strachu, ale aj potvrdzovania priateľstva a hodnoty literatúry.
Rushdie je posadnutý detailným výpisom snáď všetkých mien, ktoré v tej dobe stretol, a ktorá sa k jeho osudu vyjadrovala alebo do neho zasiahla, ako by potreboval všetky do posledného vypísať, na všetkých to povedať. Takí a takí boli! Pôvodne pestro prepletaný koberec tak stráca na farebnosti a bledne. Kúzlo rozprávania, vzývané autorom aj na začiatku, stráca na intenzite a postupne mizne.
Rozpravy s Najvyšším
Napriek tomu si v prívale informácií každý čitateľ niečo nájde. Česi a Slováci napríklad historku o tom, ako sa pri prvej návšteve Václava Havla v Británii mal prezident Havel s Rushdiem stretnúť, ale zabránil tomu strach z bývalých eštebákov na českom veľvyslanectve. A tak si Rushdie a Havel iba volali, ale až na druhýkrát, prvýkrát bol Havel na toalete, z čoho slávny autor usúdil, že v Československu skutočne prebehla revolúcia, ak prezidentov personál otvorene prizná, že hlava štátu práve sedí na záchode.
Britský čitateľ zase ocení detailný popis stretnutia Rushdieho s Margaret Thatcherovou. Nie snáď preto, že by vtedajšia premiérka pre odsúdeného spisovateľa chcela čosi tajne urobiť, a potom na to zabudla, ale preto, že Železná lady nebola pri stretnutí tak úplne "železná", pretože Rushdieho po celú dobu neustále matersky hladkala.
Najcennejšie miesta Rushdieho inak pomerne jednotvárneho koberca sú pasáže, v ktorých sa spisovateľ obracia na neinformovaných kritikov, ktorí jeho knihu ani nečítali, a napriek tomu o nej vynášali absolútne súdy, vrátane rozpravy s Najvyšším, pre ktorého urážku bol starnúcim moslimským predákom odsúdený na smrť.
"Milý Bože, ak existuješ a si taký, ako Ťa opisujú - vševediaci, všadeprítomný a predovšetkým všemohúci - určite Tvojím nebeským trónom neotrasie konfrontácia s obyčajnou knihou a jej autorom ... Dospievam teda k záveru, Bože, že nie som v spore s Tebou, ale len s Tvojimi služobníkmi a stúpencami na tejto zemi. "
Mohol Boh klamať?
Rushdie - produkt západného systému vzdelávania a otcovho triezveho prístupu k náboženstvu, ktorý sa prejavil už tým, že kedysi prijal meno po mysliteľmi Ibn Rušdovi, známom v európskom svete ako filozof Averroes ("nerob, čo odsudzuje tvoje svedomie, nehovor, čo nesúhlasí s pravdou ", pripomína i Rushdie) - nebrojí proti náboženstvu, ale proti fanatickému výkladu zjaveného.
Satanské verše, časť súry 53, ktorá bola neskôr vypustená z Koránu, pretože ju prorokovi Mohamedovi zrejme zvestoval klamár v podobe Satana, sú pre Rushdieho miestom kontemplácie o zmysle islamu. Nejde o pravosť písma, ale o zmysel náboženstva v živote: nesmie byť ničivý, ale tvorivý a inšpirujúci. Tak ako Umberto Eco v románe Meno ruže roztáča zápletku okolo teologického sporu, či sa Ježiš mohol, alebo nemohol smiať, Rushdie pokladá otázku, či Boh či Mohamed mohli, či už z akýchkoľvek dôvodov, klamať.
V otázkach písania Rushdie zostáva idealistom: „Ak umenie románu o niečom vypovedalo, bola to skutočnosť, že ľudská povaha sa nemení, nech sa nachádza v akejkoľvek kultúre, na akomkoľvek mieste, v akejkoľvek dobe ..." Román v Rushdieho poňatí, najmä po skúsenosti Satanských veršov, zostáva nástrojom pokračujúceho osvietenstva, vďaka ktorému sa čitatelia môžu na mnoho spôsobov stotožňovať s tým, že „ľudské ja dokáže byť rôznorodé, že nejde o čosi homogénneho, ale o početnú, mnohonásobnú, komplikovanú a vzájomne si protirečivú vec ", ktorej rôznosť je potrebné rešpektovať.
Aj Rushdie vie, že je to až naivne optimistické, napriek tomu reaguje podobne ako v jeho spomienkach Günter Grass. Keď Grassovi ktosi hovorí, že vek osvietenstva skončil, prinajmenšom už nacistickou katastrofou, nemecký nobelista odpovie: „Možno skončil, ale iné svetlo nemáme."