Hoci každý deň sa premietajú desiatky nových filmov, po červenom koberci sa promenádujú ďalšie a ďalšie celebrity, no hlavnou udalosťou včerajšieho dňa okrem znovuvyjdenia slnka nad Azúrovým pobrežím (po 4 upršaných dňoch) sa stal v Cannes príchod Bernarda Bertolucciho. Legendárny taliansky tvorca po desiatich rokoch nútenej prestávky predstavil film Io e te (Ja a ty), uvádzaný v oficiálnom výbere mimo súťaže.
Hrdinom komornej drámy je 14-ročný samotár, ktorý má zložitý vzťah s rodičmi. Jedného dňa sa rozhodne pre zvláštny čin: namiesto školského lyžiarskeho výletu sa ukryje pred celým svetom v opustenej pivnici, kde celý týždeň chce spokojne prežiť s obľúbenou hudbou, knihami, mravcami a alternatívnou televíziou. Neočakávaná návšteva chlapcovej staršej nevlastnej sestry však zmení jeho zamýšľanú idylu úplne naruby…
Keďže 71-ročný Bertolucci naposledy režíroval film v taliančine s talianskymi hercami naposledy pred 30 rokmi (Tragédia smiešneho človeka), nečudo, medzi novinármi bol o stretnutie s ním velikánsky záujem. „Keď sa moja vynútená imobilita stala pre mňa normálnosťou (po nakrútení snímky Rojkovia v roku 2003 podstúpil niekoľko operácií pre komplikované ochorenie chrbta a odvtedy sa pohybuje na invalidnom vozíku, pozn. autora), myslel som, že sa moja filmárska kariéra skončila,“ uviedol na úvod. „Jednu etapu som chcel uzavrieť a ďalšiu otvoriť, len som nevedel ako. Bolo pre mňa problémom definitívne si uvedomiť, že sa budem môcť pohybovať iba na vozíku. Veľmi pomaly som začal chápať a akceptovať svoj stav. A od toho okamihu som vedel, že by bolo možné robiť filmy aj z odlišnej pozície ako zvyčajne: skôr sedieť, ako stáť. Keď som dokončil tento film, cítil som, že som späť a som pripravený nakrútiť aj ďalší film – pokiaľ to bude možné, čo najskôr.“
Jedna z otázok znela, čím ho nadchla práve novela Niccolu Ammanitiho, podľa ktorej film vznikol. „Už pri čítaní prvých stránok som pocítil akúsi iskru, zárodok nového projektu, z ktorého by sa mohol stať film. Trval som na tom, aby Niccolo robil so mnou na scenári. Pretože najväčšie rozdiely medzi románom a filmom nie sú vôbec v scenári. Tie sa zvyčajne udejú počas nakrúcania. A to je kúzlo kinematografie,“ uviedol tvorca Posledného tanga v Paríži, Dvadsiateho storočia, Posledného cisára a ďalších nezabudnuteľných diel.
Novinárov zaujímalo, či nemal problémy s modernou technológiou realizácie. Očividne dobre naladený režisér sa pobavene usmial: „Samozrejme, bol som nadšený, že sa zoznámim s novými postupmi, ktoré sa vyvinuli počas mojej 10-ročnej absencie. Pôvodne som dokonca uvažoval, že to nakrútim v 3D. Aj som urobil nejaké testy, ale pre mňa je to príliš pomalé. V mojich filmoch každý záber znamená zrod ďalšieho, a ten umožní vznik pre ďalšiu sekvenciu… Rovnako som uvažoval nad digitálnou formou filmovania. Ale tento spôsob nekontrolovateľnej vnímavosti bol pre mňa neznesiteľný. Nikdy by som neveril, koľko nostalgie sa vo mne nahromadilo s 35-milimetrovým filmovým materiálom, preto som sa rozhodol pokračovať s touto starou, ale pre mňa najdrahšou technológiou.“ Bernardo Bertolucci prevezme v Cannes mimoriadne ocenenie „Palme d`Or d`Honneur“ (Čestnú Zlatú palmu).