Mal 9 rokov, keď si ho v pionierskom tábore v Novej Bani vytypovali ľudia z československej kontrarozviedky ako jedného zo 198 detských špiónov. V 60. rokoch ich začali cvičiť v úplnej izolácii, aby donášali tajné a kontroverzné informácie o komunistickej strane, ktorá bola vtedy pri moci. Projekt financovaný ministerstvom obrany skončil v roku 1985 pre nedostatok financií.
Jeden z chlapcov, dnes 56-ročný Pavel K., sa o svojom netradičnom detstve rozhodol po desaťročiach porozprávať. Zveril sa novinárovi Jozefovi Kollárovi a teraz je slovenský „akčný triler“ Bol som detský špión novinkou na pultoch našich kníhkupectiev. Pavel K. chce však naďalej zostať v anonymite.
Príbeh ako z filmu
„Najprv som tomu nechcel veriť, ale niečo mi hovorilo, aby som to nezavrhoval. Po vypočutí množstva detailov od Pavla K., ktoré sa len tak vymyslieť nedajú, som sa pustil do zháňania materiálov a dôkazov,“ povedal o vzniku knihy novinár Jozef Kollár. Podľa jeho slov ide o pravdivý príbeh, pridal len opisy tej doby, ktorú si Pavel K. nemohol pamätať.
Samotný Pavel K. dlho váhal, či vyjde s týmto príbehom von. Aj svojej manželke to povedal až po roku 2000, nikto iný to dovtedy nevedel. Z ich trojčlennej „bunky“, ktorú si cvičili, mu však ešte zostal kamarát Tučko.
„Keď už bola doba normálna, povedali sme si s Tučkom, že s tým vyjdem von, aby sa už nenašiel niekto, kto vymyslí takýto program a pokazí deťom detstvo,“ povedal pre HN autor námetu a priamy svedok tej doby Pavel K. Bol to práve jeden český psychológ, ktorý prišiel s nápadom, že deti by mohli byť nenápadnými „špehúňmi“. „I keď to potom prebiehalo aj inde, začalo sa to v Československu, keďže ten profesor s tým v Rusku neuspel,“ doplnil.
Prísne strážené tajomstvo
Vo vedení vtedajšej kontrarozviedky o tom vedelo podľa Pavla K. asi len 12 ľudí a dali si záležať, aby o tom neboli žiadne záznamy. Sám bol však cvičený aj na „dobrú pamäť“, a preto, ako hovorí, na niektoré veci sa nedá zabudnúť. Ich misia spočívala v tom, že mali ako deti oči otvorené. Sledovali ľudí, ktorých im určili, chodili za nimi, mapovali terén a plnili konkrétne misie a podávali o nich správy. Mená zverejniť dodnes odmieta.
Pretože aj keď mu po vyrozprávaní celého príbehu padla polovica kameňa zo srdca, čakali ho aj vyhrážky. Dnes sa už nebojí. „Tie mená sú uložené, ak by sa mi niečo stalo, vyjdú na povrch,“ vysvetľuje Pavel K. Spomína si, že najprv to s „kolegami z bunky“ brali ako dobrodružstvo, testy boli celkom ľahké a chlapci sa cítili ako niečo viac.
Odmena? Vysoká škola
Z domu boli preč aj niekoľko mesiacov a rodičom bolo povedané, že chodia do sanatória na uzdravenie pred nástupom na vojenskú školu. Chlapec, ktorý býval často chorý, však odvtedy nemá v záznamoch ani len jednu chrípku. A tak isto ani zvyšných 197 chlapcov. Boli trénovaní, očkovaní, cvičení i vzdelávaní, misie mali na rôznych miestach. Po štyroch rokoch sa práve jedna v Grécku stala osudnou pre ich parťáka a skončil aj on. Na sľúbenú vysokú školu sa však nedostal.
„Viem, že niektorí historici o tom pochybujú, ale ak to existovalo v Rumunsku, naša komunistická strana určite nebola horšia ako tá rumunská. A nevidím dôvod, prečo by si to niekto vymyslel. Je dobré, že takáto kniha vyšla, aby ľudia vedeli stále odhaľovať tých, ktorí sa nejakým spôsobom stále takto prejavujú,“ dodal pre HN Milan Kňažko, ktorý knihu krstil.