Ženy v prechode či volanie po socializme, aj to je Berlinale

Filmové festivaly sú zvyčajne poznačené veľkou dávkou životnej depresie a smútku. Je iste paradox, že sa festivaloví návštevníci chodia s radosťou pozerať na mladistvých samovrahov, opustené deti, masových vrahov, lesbické rádové sestry, autistov, narkomanov a maniakov. Možno si pritom povedia, že tak je to správne, že takí ľudia sú medzi nami. Áno, sú. Ale keď prevážia nad normálnymi ľuďmi, je to podozrivé. Možno práve preto bojujú filmové festivaly v poslednom čase o divákov a úbytok priaznivcov depresívnych festivalových filmov je jasný.

Možno sa tohtoročnému 63. medzinárodnému festivalu v Berlíne, ktorý trvá do konca týždňa, podarilo nájsť medzeru medzi smutnými postavami súčasnosti, ktoré zatiaľ na festivalových plátnach nebolo možné často vidieť. Sú to ženy po prechode. Ženy, ktoré samy nevedia, čo s voľným časom, sú vo vákuu a nevedia ho riešiť. Deti odrástli, manželia odišli. Čo teraz? Gloria Cumplido z čílskeho súťažného filmu Gloria (réžia Sebastián Lella) žije sama s mačkou, jej syn a dcéra odišli inam a majú úplne iné záujmy, Gloria vyzerá dobre a rada by v živote našla niečo, čo by ju naplnilo. Občas chodí tancovať. Zoznámi sa s Rodolfom, bohatým mužom, ktorý vlastní zábavný park a má, ako tvrdí, dve dcéry vo veku 27 a 31 rokov, o ktoré sa musí starať, pretože vraj nemajú peniaze. Gloria a Rodolfo v sebe nájdu zaľúbenie, láska rozkvitne, dokonca aj sexuálne radovánky sa odohrajú v bielych perinách napriek veku. „Keby si bola hudba, bol by som tvoje ucho,“ recituje „zamilovaný“ Rodolfo. Žena nakoniec spozná, že Rodolfo je šťastný otec rodiny, ktorý má vilku a v nej manželku a deti, len sa chcel trochu zabaviť. Gloria od neho utečie, žiadne srdcervúce scény, ďalší rozchod, život ide ďalej. Iná žena sa objavuje v nemeckom filme Silvi (réžia Nico Sommer). Má tiež päťdesiat rokov, cíti sa „suchá a vyhorená“. Programovo sa rozhodne, že si nájde partnera. Prvý muž je vodič autobusu. Strávi s ňou kus noci a potom musí ísť do šichty. Druhý chce hrať rôzne sexuálne hry, takže Silvi spútava a bije. Tretí o posteľ nemá záujem, jeho najobľúbenejšie miesto je pri sporáku. Muž veľmi rád varí a pre ženu je najperspektívnejší, pretože sporák je stálejšie spojenie vzťahu ako radovánky v posteli. V čase, keď zrelí hrdinovia z filmov pomaly vymizli, je berlínsky záujem o starnúce ženy pozoruhodný. Starnúce ženy je vlastne jediná skupina filmových hrdinov, ktorá zatiaľ ležala ladom.
   
Berlínska súťaž sa zase blysla rumunským filmom Detská pozícia (réžia Calin Peter Netzer). Je to perfektne rozohraná dráma týkajúce sa smrti štrnásťročného chlapca na ceste. Vinní sú jeho rodičia, ktorí nedávali na dieťa pozor, vinný je mladý vodič, ktorý bezohľadne predbiehal. Vodič berie vinu na seba, ale jeho matka, známa architektka, sa rozhodne, že ho za každú cenu z kauzy vyseká. Sama sa však do prípadu emocionálne ponorí, takže je ťažké rozoznať, či s jediným svedkom nehody, a nakoniec aj s rodičmi zabitého dieťaťa, hrá len racionálnu šachovú partiu, ktorá sa skončí pri dohode o výške finančnej náhrady, alebo či ju prípad vzal natoľko, že jej prvotná racionalita zlyháva.

A mimo súťaže v sekcii Berlinale Špeciál sa objavila novinka od klasika britskej kinematografie Kena Loacha Duch roku 1945. Je to politický dokument o tom, ako Veľká Británia po vojne začala s pomocou odborov a nadšenia ľudí pre spravodlivosť budovať sociálnu spoločnosť s kultúrou a zdravotníctvom zadarmo, so štátnou vlakovou dopravou, na ktorú bol každý rušňovodič hrdý, s veľkým verejným vlastníctvom a centrálnym plánovaním. Nemocnice boli v roku 1948 znárodnené, neskôr aj plynárne a elektrárne. To všetko prinieslo podľa názoru Kena Loacha a spíkrov, ktoré si pre film vybral, Británii veľký rozkvet. Rozkvet sa skončil rokom 1979, keď sa dostala k moci Margaret Thatcher a začala sa privatizácia všetkého, čo predtým bolo znárodnené. Verejná doprava sa rozpadla na malé súkromné celky, rovnako bane a plynárenský priemysel. Malé súkromné firmy stratili konkurencieschopnosť, začalo sa masové prepúšťanie a úpadok. „Vďaka tomu sa dnes kapitalizmus rozpadá,“ uzatvára jeden z ekonómov, ktorý vo filme hovorí. Loachova óda na socializmus je možno zaujímavá pre všetkých, len nie pre tých, ktorí socializmus skutočne zažili.

Publikum v Berlíne počas filmu tlieskalo a bolo viditeľne Loachovým volaním po socializme rozradostené. To, že u nás počas budovania spravodlivej spoločnosti vznikli na západnej hranici ostnaté drôty, že mestá vyzerali na zúfanie sivo a ľudia stratili záujem čokoľvek ovplyvňovať, to, že v našom reálnom socializme nefungovalo prakticky nič počnúc dopravou a končiac službami, už film nerieši. Loacha ostnaté drôty socializmu jednoducho nezaujímajú. Veľký britský filmár sa rozhodol ukázať socializmus ako krásny systém, kde je všetko verejné a spravodlivé. A na festivale sa napodiv našlo dosť divákov, ktorí s ním súhlasili. Loach v čase krízy Európy a v čase krátenia investícií do kultúry ponúkol ako východisko socialistickú alternatívu, ale akosi pozabudol poznamenať, že socializmus napríklad v československom prevedení neznamenal spravodlivý sociálny štát, ale známe heslo „všetci kašlú na všetko a na všetkých“.

Z Berlína Radovan Holub