Vždy máme na výber

Po chvíli sadám do auta. Ničomu nerozumiem. A ani nechcem. Chcem už len čo najskôr vypadnúť do lesa. Svet sa opäť posunul. Len neviem presne, kde. Akoby čosi prasklo. Zlomilo sa. Puklo. Ticho sedím v aute. Myslím si, že asi niečo začujem, uvidím, zacítim. Nič sa nedeje. Okolo prechádzajú ľudia. Sú hluční. Až veľmi. Čas presne určí silu tejto chvíle. Silu tohto lomu. Veď predsa niekde niečo vybuchlo. Veď predsa niekde niekto niekoho zastrelil. A niekde si niekto siahol na život sám. Nerozumiem tomu. Prečo sa práve takto musí krútiť svet. Prečo sa ľudia musia narodiť v takej malej koži, ktorá tlačí, zviera. Prečo musia umierať takí mladí. Amy je posledná členka smutného klubu 27. Pohreb mala v tichosti. Sedím už doma. Tiež v tichu. Je mi smutno. Akosi prázdno. Tupo. Už dávno nekupujem noviny.

Nezapínam rádio a už ani televízor. Nemám chuť nikam ísť. S nikým sa stretnúť. Nemám chuť nič robiť. Ale lenivosť to nie je. Cítim len chlad. Medzi ľuďmi je toľko chladu. Počasím to asi nebude. Akoby sme prestavali byť ľuďmi. Už tak nehrejeme. Nemáme dosť odvahy byť srdečnými, úprimnými, otvorenými, dostupnými, spontánnymi, skrátka takými, akými vskutku sme. Bojíme sa seba samých. A tak nastupuje tá pračudesná xenofóbia. Človek sa bojí človeka. Iného, ako je on sám. Vo svojej zahľadenosti do seba samých, nedokážeme prijať inakosť. Sme schopní viniť všetko iné, len nie seba samých. Strata sebareflexie. Citu. Vášne. A obzvlášť pre iných. A nemusí sa to diať v Nórsku a ani v Británii. Je to bližšie, ako sa nám môže zdať. Škoda. Svet tým stráca na kráse. A my s ním. Na veciach, ktoré vznikli z lásky, to vidno, cítiť to najviac. Sú akoby teplejšie, vrelejšie, vrúcnejšie, úprimnejšie. Majú v sebe neobyčajnú sugesciu. Svoju vlastnú pravdu. Nedýchajú síce dokonalosťou, sú len tak smiešno šišaté. A to je to, čo sa mi páči. To, čo mám tak rád. Práve tu šišatú nesúrodosť. Prirodzené vyvretie. Sopku samozrejmosti. Len škoda, že je toho čím ďalej, tým menej. Možno práve preto som sa tak dobre cítil v Richnave na premiére filmu Cigán. Nečudujem sa tomu, čo sa udialo v Nórsku. Vrah označil Slovensko ako najxenofóbnejšiu krajinu Európy. Bohužiaľ, pribúda chorobnej presnosti žitia, návodu, ako na to. Zákony, sankcie, perzekúcie, limity, bankrot, valy... Človek človeka už len núti. Nedáva mu šancu. Nedáva mu na výber. Už sa len musí. Chorobne, kam sme sa to dostali. Ako som povedal. Stráca sa obyčajná spontánnosť, prirodzenosť. Všetci vedia, ako veci majú byť. Ako treba žiť. Čo sa má a čo nie. A hlavne, ako sa má správať ten druhý. Mne sa to nechce vedieť. Nehľadám tento stupeň poznania, túto dokonalosť. Nebaví ma tento zvrátený kult osobnosti. Aký má zmysel žiť niečo, čo mi nepatrí. Nie je mnou. Nie som ja. Nevyviera z mojej podstaty. Pre mňa je to strata času. Strata identity. Prerušenie kontinuity. Strata súvislosti. Okolnosti. Strata súdnosti. Hľadám niečo omnoho prostejšie. Čakám na dozretie, zmúdrenie. Moja viera je láska, ktorá sa zdá ľuďom podozrivá, lebo nedokážu uveriť. A tak ma práve tá viera núti dať im ďalšiu šancu, spoznať, pochopiť a aj uveriť. Akceptovať sa v spoločnom prežitku, zmúdrení. Vrátiť úder sa vyhodnocuje nie ako veľkosť osobnosti, ale ako slabosť človeka. Nevládzem byť už slabý.

Aristoteles píše: „Priateľstvo je jedna duša prebývajúca v dvoch telách.“ A tak je to aj s láskou. Aké jednoduché a zároveň nemožné. Stačí si ju len všimnúť. Zacítiť. Vpustiť. A pripustiť. Prichádza vtedy, keď ticho medzi dvoma ľuďmi sa stáva príjemnosťou. Ide o tú tíš. O ten pokoj. Mier. Pochopenie. O samozrejmosť. A stačí sa len tešiť z maličkostí. Raz snáď pochopíme, že to boli veľké veci. Asi najdôležitejšie v našom živote. Mnohokrát si vravím: Snažil si sa. Zlyhal si. Nevadí. Skús to znova. Zlyhaj znova. Zlyhaj lepšie. A tak sa snažím zlyhávať lepšie, i keď iným pripadám smiešny svojím konaním, svojimi rozhodnutiami, svojimi postojmi. Nepochopiteľne. Nemoderne. Asi. Som asi málo in. Ale ja nechcem byť ako ostatní. Budem radšej podstatný, ako onehda spievaval Marek Brezovsky vo svojej Hrane. Vedel, čo vraví. Prečo sa má človek porovnávať s ostatnými? Nikto na celom svete nedokáže byť lepšie mnou, ako ja sám. A tak taký zostávam. Som. Ticho sediaci. A čas mi dáva za pravdu. A ja jemu. Pozorujúci. Som v lese na samote a šľapy mám prisaté celou plochou o dub. Príjem pozitívnej energie. To, čo prasklo, puklo, zlomilo sa, nastavilo novú hodnotu, novú väzbu. A tú chcem nájsť, započuť, zacítiť. Tiež verím, že chyby z minulosti môžu byť korene práve nového úspechu. Trpezlivo čakám. Vždy máme na výber. Naše rozhodnutia o nás prezrádzajú, akí vlastne sme. Sme ďalej.