Prečo vlastne vznikala nová kniha o Warholovi?
Písať som ju začal ja a asi to vyjadrí veta, ktorá zaznela na vernisáži: „Pred 19 rokmi nás oslovil Michal Bycko, aby sme napísali spolu knihu, my sme sa mu smiali a potom sme na nej robili 19 rokov.“
Čím je iná?
Dokumentuje život Warhola z nášho slovenského i zahraničného hľadiska a vyjadruje sa v nej veľa osobností z jeho života. Navyše je tu aj pohľad jeho rodiny na náš kraj. Je to prvá kniha, v ktorej Andy Warhol nie je superstar, ale je človekom.
Ako sa jeho rodina stavia k Slovensku, napríklad k jeho múzeu v Medzilaborciach?
Práve vďaka jeho bratovi Johnovi múzeum vzniklo. Bol to človek, ktorý nám najviac pomohol. Približne pol roka po smrti Warhola som mu povedal, že na Sovensku chystáme niečo, čo by súviselo s novým umením. Nepomohla nám Česká národná galéria, Slovenská národná galéria ani Múzeum rusínskej kultúry. Aby sme neostali v hanbe, prišli na rad Medzilaborce. Čiže, dostali sme sa k múzeu ako slepé kura k zrnu. Bratislava prejavila malý záujem, čo ma doteraz mrzí.
Stretli ste sa osobne s jeho rodinou alebo so samotným Andym?
Žiaľbohu, s Andym som sa nikdy nestretol, ale s jeho obidvomi bratmi a ďalšou rodinou som bol v kontakte. Tiež som komunikoval napríklad s Geraldom Malangom z Ultraviolet, teda s ľuďmi, ktorí sa v tejto oblasti pohybovali. Rudo Prekop (jeden z autorov monografie, pozn. red) mal tú odvahu, že vstúpil aj na americkú scénu a zisťoval údaje v priamom kontakte so žijúcimi svedkami o prítomnosti Warhola v tomto umeleckom svete.
Hovorí sa, že mal veľmi blízky vzťah k svojej matke, prečo?
Bolo to zložité. Trpel epilepsiou a ako dieťa v podstate nevychádzal von, bol pripnutý k svojej mame a jediný svet, ktorý poznal vo svojom detstve, bol z vystrihovačiek Hansa Christiana Andersena a z rozprávania svojej matky.
Prejavilo sa to aj v jeho tvorbe?
Toto nechcú veľmi počuť niektorí americkí kunsthistorici, no to sa už nedá odštiepiť. Najväčší vplyv na jeho výtvarné myslenie mala práve jeho mama (ktorá tiež maľovala, pozn. red.) a jeho raná tvorba je tak poznačená jeho matkou, že je niekedy ťažko rozoznať, kde je Warhol a kde mama. Ona svoj insitný svet interpretovala obrázkami. Odtiaľ sa odvíjala jeho jemná linka, brilantná kresbička a hlavne témy.
Warhol sa však preslávil Cambelovými polievkami a stvárnením Marilyn Monroe.
Zobrali sme Warhola a spojili ho s Marilyn Monroe, čo je v diele a živote Warhola treťoradé, keď si pozriete jeho ranú tvorbu alebo tvorbu pred jeho smrťou poznačenú náboženskou tematikou. Tam je toľko citu, emócií, strachu a rešpektu. Všetko je to premyslené, nádherné umenie. Spojili ho s tým, čo nie je v jeho živote primárne. Treba sa pozrieť na jeho začiatočné veci, na jeho dušu.
Ako vnímajú Slováci, že jedna z najdôležitejších postáv moderného umenia má korene u nás?
My sme chronickí extrémisti, buď to odmietame, alebo to prepálime, najmä čo sa týka Rusínov. Tí si z Warhola vytvorili akúsi národnostnú modlu. Najprv ho tu odmietali a teraz by už zrazu pomenovali aj ulicu alebo aj ples po ňom. Ale čo má Andy Warhol s plesom? V jeho diári je napísaná krásna veta: „Zase musím ísť na párty s Liz Tayler, musím si zobrať válium,“ Warhol neobľboval spoločenské večierky, no ktorých sa muselzúčastňovať, lebo to bola póza. Slovensko ešte stále nepochopilo koho má. Mohli sme to využiť na zviditeľnenie našej kultúry. Je to človek, ktorý tu má korene, bol poznamenaný mentalitou slovanského etnika a domácou výchovou.
No on sa k tým koreňom veľmi nehlásil.
Warhol bol najnetypickejším maliarom pre americkú umeleckú scénu, pokiaľ ide o jeho povahu a jeho vnútro. Bol to neurotický človek, ktorý niesol v sebe slovanské citlivé znaky. Môžeme ho rozdeliť na dve časti, lebo je tam istá schizofrénia, jedna časť je Warhol a druhá časť je to, čo z neho vytvorila mašinéria amerického biznisartu, čiže ten extravagantný, strapatý chlapík, ktorého označili za homosexuála, aj keď ním nikdy nebol.