Hlavnou postavou románu je žena v strednom veku Ora, ktorej syn Ofer sa dobrovoľne prihlási do vojenského ťaženia. Ora sa rozhodne, že nebude doma čakať na oznamovateľov, ktorí jej prinesú zlú, prípadne najhoršiu správu o smrti syna. Uteká z domu, preč od ľudí, preč od zlých správ.
Vydáva sa na dlhú cestu rodnou krajinou. Vytiahne so sebou aj dvoch kľúčových mužov jej života. Po ceste rozpráva predovšetkým o svojich dvoch synoch. Ovládne ju magické presvedčenie – verí, že svojím rozprávaním zachráni Oferovi život. Z hlavnej postavy sa tak stáva novodobá Šeherezáda, ktorá príbehmi bojuje proti smrti.
Kniha zasiahla do osobného života jej autora. V čase, keď dielo písal, jeho mladší syn Uri bojoval na hraniciach s Libanonom. „Mal som pocit, či skôr želanie, že kniha, kým ju píšem, môže Uriho ochrániť,“ povedal. Grossmanov syn však zahynul spolu s celou posádkou tanku, v ktorom bojoval. Bolo to len pár hodín pred uzavretím prímeria. Autor takmer román nedopísal. Napokon ho dokončil a v roku 2008 vydal v Izraeli, kde sa do dnešného dňa predalo viac ako 100–tisíc výtlačkov. Román Davida Grossmana Žena, ktorá uteká pred správou vyšla dnes na Slovensku.
David Grossman (1954) je izraelský spisovateľ a novinár. Narodil sa a žije v Jeruzaleme. Jeho knihy boli preložené do viac ako 30 jazykov.
Ukážka z knihy Žena, ktorá uteká pred správou
„Sedem zošitov, Ora... Bol to fantastický nápad. Počuj, chcel som napísať seriál, nielen jednu hru. Najmenej z troch častí. Každá mala trvať hodinu. A nijaké kompromisy. Výnimočne som chcel urobiť niečo veľké, niečo ako Vojna svetov nášho starého priateľa Orsona. Myslel som na koniec sveta. Taký som mal nápad, chápeš? Ale nemal ho spôsobiť vpád mimozemšťanov ani atómová bomba. Myslel som na meteor. A každý mal vedieť, kedy sa to stane. Lebo to je hlavná myšlienka, že každý presne pozná ten dátum, chápeš? Každý človek na svete presne vie, kedy...
Je mi na figu z toho, že ti to nemôžem povedať. Ako napíšem čokoľvek bez tvojho schválenia, bez tvojho nadšenia? Počúvaj ma, počúvaj, čo ti hovorím,“ hovoril, ale dych už mal veľmi ťažký. Kedykoľvek Avram rozprával Ore alebo Ilanovi o svojom novom nápade, menil sa na uzlík vzrušenia. Vyžarovala z neho horúčava. Ilan sa pokúšal predstaviť si ho v tej podzemnej diere, ako máva rukami a nohami.
„A celé ľudstvo vie, že v ten a ten deň bude zničené. Neprežije ani jeden človek, ani jedno zviera či rastlina. Nikto nebude ušetrený, nijaká komisia nebude udeľovať výnimky. Zo zeme sa vyparí všetok život.
„Sedem zošitov mi spálili! Kurvy!“ znovu vykríkol s úprimným úžasom. „Ako mohli so mnou takto vybabrať?
Počuj, hodiny budú ukazovať iba čas pred všeobecným vyparením. A keď sa niekto spýta, koľko je hodín, bude to mať len jeden význam: koľko času zostalo do...
Chápeš? Ale počkaj, to nie je všetko.“
Ilan si oblizol pery. Avramovo vzrušenie začalo prechádzať aj naňho. Videl jeho vnútorné svetlo, ktoré ho robilo takmer krásnym.
„Tak napríklad, zo všetkých múzeí, galérií a skladov sa vynosia obrazy a sochy. Všetky umelecké diela. Všetko bude na uliciach. Len si predstav, že milánska Venuša a Guernica sa budú opierať o plot pred jednoduchým starým domom v Tel Avive, Aškelone alebo Tokiu. Všetky ulice sveta budú plné umenia a všetkého, čo kedy ľudia namaľovali, vymodelovali, vytvorili. Veľkí majstri budú vedľa stareniek z výtvarného odboru v kultúrnom stredisku. Nachum Gutman a Renoir, Zaritsky a Gauguin budú vedľa obrázkov, ktoré nakreslili škôlkari. Všade budú obrazy a sochy, hlina, železo, plastelína, kameň. Milióny umeleckých diel každého druhu, z každého obdobia, zo starého Egypta, z čias starých Inkov, z Indie a renesancie, a všetko je na uliciach. Skús si to predstaviť, skús si to predstaviť kvôli mne. Na námestiach, v najužších uličkách, na pláži, v zoologických záhradách, všade, kam sa len pozrieš, bude nejaké umelecké dielo, nezáleží na tom aké, uskutoční sa veľká demonštrácia krásy...
A ktovie, možno si obyčajní ľudia budú môcť na jeden večer vziať Monu Lízu domov. Alebo Klimtov Bozk. Myslíš si, že preháňam? Počkaj, ty neveriaca, presvedčím ťa...“ Avram sa usmial a Ilan pocítil bolesť, akoby ho popálil dôverný vtip medzi Avramom s Orou.
Ilan videl na Avramovej tvári výraz, ktorý sa mu na nej objavil vždy, keď skúšal nový nápad. Všetka jeho sila sa sústredila do iskričky svetla hlboko v očiach, do jediného vznášajúceho sa plameňa, a na tvári sa mu zároveň objavil pozoruhodný, akýsi telesný výraz, s ktorým vyzeral takmer podozrivo, ako keby odhadoval hmotnosť pochybného tovaru, čo mu niekto odovzdal, a potom nastal výbuch: vzbĺkol plameň, objavil sa úsmev, ruky sa doširoka roztvorili. „Poď ku mne, svet!“ zvrieskol Avram. „A strč sa mi do riti!“
„Je tu ešte jeden veľký problém, ktorý som celkom nevyriešil,“ zašomral si Avram pre seba, sústredený a rozptýlený zároveň. „Rozoberú ľudia kostru svojho života, napríklad rodinu, alebo všetko nechajú tak, ako je, až do poslednej minúty? Čo si o tom myslíš? Okrem toho by ma zaujímalo, či si ľudia začnú vravieť pravdu, iba čistú pravdu, lebo ich čas pomaly vyprší. Už nebude čas.“
„V takejto situácii,“ zašomral po chvíli, „aj tá najobyčajnejšia vec, napríklad obrázok na plechovke kukurice alebo pero či
drobná pružina v pere, zrazu vyzerá ako umelecké dielo, nemyslíš? Ako esencia ľudskej múdrosti, celej kultúry.
Doriti, nemám pero. Mal by som si to písať. Cítim, že teraz je tá správna chvíľa.“